Syndróm vývojovej dysplázie bedrového kĺbu sprevádza ľudstvo už od staroveku. Hippokrates (460 – 370 pred n.l.) opísal vo svojom diele "De Articulis" vrodenú luxáciu bedrového kĺbu, ktorú považoval za traumatickú, vzniknutú úrazom brucha tehotnej ženy. Grécky filozof Plutarchos (45 – 125 n.l.) odporučil vo svojich populárno-filozofických pojednávaniach zákaz tesného balenia detí, aby "boli dobre vyvinuté a mali zdravé končatiny". Prvý doložený opis patologických zmien pri obojstrannej luxácii bedrového kĺbu u novorodenca je z roku 1783 od Giovanniho Pallettu. Roku 1826 predložil podrobný patologickoanatomický a klinický opis G. Dupuytren a použil názov "deplacement original des fémurs", Humbert a Jacquier vydali roku 1835 "Pozorovanie" o jednorazovej repozícii luxovaného bedra. Pravaz roku 1836 v Lyone použil pri repozícii postupné trakcie v prístroji originálnej konštrukcie. Prípravná extenzia trvala šesť mesiacov, potom sa luxácia reponovala polohovaním končatiny do abdukcie a v extenzii sa pokračovalo ďalších šesť mesiacov. Carnochan vydal v New Yorku roku 1850 prvú americkú knihu o liečení vrodenej luxácie bedrového kĺbu a ním navrhnutý chodiaci rám sa v rôznych obmenách používa dodnes.

S rozvojom chirurgie, objavením anestetického účinku éteru (Wells a Morton, 1846), zavedením peroperačnej antisepsy sprejom kyseliny karbolovej (Lister, 1867) a aseptickým režimom na operačnej sále (Semmelweis, 1848; Pasteur, 1857; Volkmann, 1874) sa začala rozvíjať aj operačná terapia luxácie bedrového kĺbu. Prvú krvavú repozíciu dislokovanej hlavy stehnovej kosti do acetábula urobil Margary roku 1882. Pacient však krátko po operácii zomrel na septickú komplikáciu. Výraznou osobnosťou, ktorá ovplyvnila vývoj liečenia DDH na konci 19. storočia, bol viedenský chirurg Adolf Lorenz. Vtedajšia agresívna aseptická príprava rúk (operovalo sa bez rukavíc) mu spôsobovala kožné ochorenie, čo mu znemožnilo pokračovať v chirurgickej profesii. Až po zavedení gumových rukavíc (Halmsted v Baltimore, USA roku 1889) sa Lorenz mohol uplatniť ako chirurg. Dovtedy luxované bedrá reponoval konzervatívne – jednorazovo, po repozícii prikladal sadrovú spiku v 1. polohe – (flexia a abdukcia 90°). Pre mnoho komplikácií ho v literatúre označujú za „otca avaskulárnej nekrózy”. Roku 1894 sa Lorenz zoznámil v Ríme s technikou postupnej nekrvavej repozície v celkovej anestézii manipuláciou rozdelenou do štyroch dôb. Jej autorom bol Agostino Paci, ktorý ju publikoval pod názvom "Cura rationale della lussazione congenita della anca" roku 1887. Zrejme i pod týmto vplyvom sa Lorenz vzdal operačnej liečby DDH a svojím vplyvom presadil rozšírenie konzervatívnej manipulačnej metódy po celom svete. Meno Paciho sa však z tejto metódy vytratilo. Ešte roku 1920 Lorenz píše o konzervatívnej repozícii ako o jedinej správnej a všetky pokusy o znovuvzkriesenie operač­ných metód považuje za neplodné. Pre množstvo neuspokojivých výsledkov narastala po celom svete kritika Paciho–Lorenzovej metódy. V USA bola roku 1923 dokonca ustanovená zvláštna komisia pod vedením Goldthwaita, ktorá mala prešetriť výsledky tohto postupu (dobré výsledky sa našli iba u 40 percent liečených).

So systematickým vyšetrovaním novorodencov začal v Reneskej pôrodnici roku 1908 Le Damany. Tlakom na kolienko v 90° flexii v bedrovom kĺbe a v ľahkej addukcii vyvolal dis­lokáciu v koxe. V druhej fáze tlakom tretieho prsta na veľký trochanter pri súčasnej abdukcii femuru dosahoval repozíciu bedrového kĺbu. Pätnásť rokov pred Ortolanim (roku 1923) opísal, že vkĺznutie hlavy femuru do acetábula je hmatateľné a niekedy aj počuteľné. Dislokované a reponovateľné bedrové kĺby liečil pomocou strmeňov a dláh. Ortolani, pediater z Ferrary, si všimol u 5-mesačného pacienta zvukový fenomén, ktorý sa objavoval pri kúpaní dieťaťa pri abdukcii v bedrovom kĺbe. Roku 1946 tento nález opísal a začal so sústavným vyšetrovaním novorodencov a detí s podozrením na luxáciu vo veku 3 mesiacov až 1 roka a zaviedol skorú liečbu DDH pridávaním plienok na zabezpečeniu abdukcie v bedrovom kĺbe. Roku 1946 ho talianska vláda ustanovila do funkcie riaditeľa inštitútu pre liečenie DDH vo Ferare. Barlow (1962) opísal svoj test na luxovaný bedrový k?b ako reverzný Ortolaniho manéver. Podobný test opísal Palmén roku 1950. Ortolaniho a Barlowove manévre sú len obmenou Le Damaniho testu.

V 30. rokoch 20. storočia sa začali vplyvom rozčarovania nad výsledkami konzervatívnych repozícií znova uplatňovať operačné metódy. Hey-Groves roku 1926 publikoval svoju skracovaciu osteotómiu femuru slúžiacu na uľahčenie zatvorenej repozície. Ombredanne roku 1932 opísal podobný operačný výkon, repozíciu dosahoval po osteotómii femuru a zabezpečoval ju osteoplastikou striešky. Zahradníček presadzoval nevyhnutnosť nápravy pomerov horného konca femuru (anteverzie alebo valgozity krčku femuru). Zahradníčekove princípy sú stále platné a tvoria základ modernej terapie DDH – skorý začiatok, dokonalá repozícia, presná centrácia, odstránenie anatomických odchýliek bedrového kĺbu. So zdokonalením anestézie a zvýšením bezpeč­nosti operácií pod clonou antibiotík sa posunula operatíva DDH do mladšieho veku. Na základe Severinových prác sa spresnili kritériá dobrých výsledkov, základným ukazovateľom sa stalo krytie hlavice femuru vyjadrené hodnotou Wibergovho CE uhla. Na zväčšenie kostného krytu hlavy femuru sa začali používať extraartikulárne striešky. Koenig (1891) a Albee (1915) zaviedli tzv. osteoplastickú striešku vytvorenú z osteoperiostálneho laloka supraacetabulárnej kosti, ďalšími protagonistami tejto metódy boli Lance (1919) a Hey-Groves (1927). Spitzy (1923) umiestňoval nad hlavu femuru kortikálne autoštepy odobraté z prednej plochy tíbie. Osteoplastické striešky sa až v 80 % prípadov lámali, preto Bosworth (1939) začal používať kortikošpongiózny autoštep z lopaty bedrovej kosti. Prvá zmienka o osteotómii panvy je z roku 1928, keď Hey-Groves vykonal stabilizáciu bedrového kĺbu sklonením acetábula zavedením klinovitého štepu do preťatej iliakálnej kosti. Panvové osteotómie zaznamenali širšie použitie až v 50. rokoch 20. storočia zásluhou Rakušana Chiariho a Kana?ana Saltera. Roku 1958 publikoval svoju transiliakálnu osteotómiu Dega a roku 1965 Pemberton. V 70. rokoch sa objavila doslova záplava nových techník a Chiariho osteotómiu vytlačila redirekčná osteotómia panvy alebo periacetabulárna osteotómia (Steel, Sutherland, Wagner, Tonnis, Ganz).

Roku 1942 začal Arnold Pavlik používať na nenásilnú repozíciu aj retenciu luxovaných bedrových kĺbov remence vlastnej konštrukcie, ktoré sa principiálne odlišovali od podob­ných predchádzajúcich pomôcok, ako boli Le Damaniho a Grucove traky, Ortolaniho „brettele“ a Bauerove „Spreitzhosen“. Podstatou pôsobenia tejto pomôcky je funkčné liečenie limito­vané pohybom, dané správnym nastavením strmeňov. Po prvých publikáciách v českej literatúre sa s metódou zoznámil Erlacher vo Viedni a jeho prostredníctvom Blount v USA, ktorý metodiku popularizoval vo svete. V súčasnosti je to najpoužívanejšia pomôcka na konzervatívnu liečbu DDH.