Nesiem zvyšky tela do útrob mdlôb,
zlomené sú, vyšťavené, bez zásob,
naschvál sa vyškieram a tvárim sa vecne,
ako keby som mal žiť večne, čo je nebezpečné.
Je prirodzené vytratiť sa zo Slzavého údolia,
horizonty mdlého bytia nech sa naplnia,
bieda je mrieť nebadane v plnej sile,
ťažko súdiť, čo je na príčine.
Každý chce byť na konci
ľutovaný, pochopený, obklopený
množstvom uplakaných očí,
do záhrobia poberať sa na lesklom čiernom koči -
takto si to predstavujem teraz,
keď sa ešte premávam  sem a tam...
Ani som sa nenazdal a už umieram...
zo záhrobia súhrnnú správu asi nepodám.