Ležíme si tu všakovakí kostlivci,
občas sa zdvihne jedna kosť a potom druhá,
nezadržateľne dožadujeme sa temnej lávy,
ani tu, v záhrobí, nie sme masa, ale jedinci.

Vidím Traviča, Rudolfa a v diaľke otca H. -
nie sú oblečení a nie sú ani nahí,
len si tak vŕzgajú, dobiedzajú druh do druha,
hlásim sa k nim, hoci som len bezfarebná dúha.

Končíme všetci na jednej kope, láva čerňou nás zaliala,
nepoznáme miesto, nepoznáme stupeň,
otázky aj odpovede sú nekonečne hlúpe
a zabáva nás len cnostná dáma Diana.

Občas vylezieme zo svojich hrobiek,
bezmocní, bezradní, ako všetci ostatní,
ako najmladší musím im pomôcť s kosťami -
nevieme nič, strácame sa do malých bodiek.