Trpím tu sám v mraziacom boxe,
v plechovej skrini ľadovej ničoty,
neviem, čo robiť od dobroty,
tak vytŕčam von nohy bosé.
Nič nebolo dobré v mojom živote
a nič nemohlo byť ani zlé,
chvíľky klzké a ničotné,
školometská kresba na plote.
Zrážali ma dňom, zráňali ma tmou,
povláčili ma za nekalým znamením,
svoj život za potupu som vymenil
a smrť sa stala mojou odmenou.
Z mraziaceho boxu niekam do zeme
poberiem sa, odnesú ma, zakopú,
rozpadnem sa, rozložím a splyniem,
moje utrpenie pomaly sa minie.
Len zaživa môžem písať slová,
ako si predstaviť pocit zo záhrobia,
len zamŕtva budem môcť skonštatovať,
či predstava smrti naplnená bola.