Všetko vypláva na povrch nakoniec,
každá smietka, tajomstvo, každý hriech,
z ticha mretia a prázdnoty nebytia
zdanie zhmotnené sem zavše zavíta.

Ticho, ktoré nakoniec nastalo,
mrazivým prikvačilo ma prívalom,
tichom nevyhráža sa nikomu nikto,
ticho je výkrik pred zánikom.

Pôvodne sa všade nachádzal zmysel,
až nastalo zatmenie a úder ticha prišiel,
ticho obostrelo zdanlivé aj pravé rany,
ocitol som sa v ňom na večnosť zahrabaný.

Ako poletoval list a v tichu zašumel,
cez život som sa do záhrobia predral,
bláznivé bytie prehlušil som hlukom,
na záver obklopil som sa absolútnym tichom.

Presviedčali ma, že to nič, že sa mi darí,
odkýval som dutou hlavou ich svätenie jari -
hlúpi ľudia síce, ale aspoň nejakí,
tu v hlbokom tichu niet s kým súhlasiť,
niet tu veru zatiaľ bytostí nijakých.