Ďaleko sa vinula kľukatá rieka,
predlho zrkadlil sa jej prúd,
nedá sa nespomínať, nedá sa zabudnúť -
za mĺkvym vlnením si občas zanariekam.
Na prstoch ruky by som mohol zrátať
počet mojich úbohých šťastných dní,
možno čas popraskané rámy opraví
a úbohý tieň sa konečne pozviecha.
V márnom plynutí sa môj tok menil
z prudkého až po strnulý,
prázdne slová sa mi všetky minuli
v úpornej snahe dosiahnutia viery.
Unášaný večnou prispôsobivosťou
na konci cesty zastihla ma potopa
a v púšti sĺz pazvukmi smieškov
som sa zakopal,
až za všetkým som sa stal len bodkou.