Zo záhrobia

Zo záhrobiaKniha Zo záhrobia

(rýmované lomcovanie) od Ante Malanuita

ISBN  978-80-89171-83-5

Vyšla ako 105. publikácia vydavateľstva Herba

Nepredajné


Nie, nebudeme sa milovať – zovrieme sa.
Nie, nedotkneme sa navzájom, lebo zahynieme.
Výlučkom z hlbín duší a z roztrasených kuší
vystrelíme do tmy, kým nás nezahluší,
buď sa nebudeme biť,  alebo sa dotlčieme.

Chytil by som ťa za ruku, rozsypal by som ťa na lúku,
preplietol by som sa s nádejou,
ale obkolesil som ťa a zatínam päste,
aby striasol som sa nemilosti,
aby prenikol som do tvojich tajomností,
aby som sa dozvedel fakty nemenné,
že ukradnutý som spánku,
kajúcne visím na lanku,
až tak,
že svetielkujem v tmách,
vznášajúci sa ako olovené páperie.

Nie, nebudeme sa milovať, na to zabudneme.
Nie, nebudem ti chýbať,  keď sa odoberiem.
Ešte sa dozvieš, čo neviem ani ja,
že mi zem bude ľahká
a smrť rýchla, krátka, náhodná.

Všetci sa na mňa pozerali,
ja som ich sledoval bočným zrakom,
je to hanba, že si ma všimli,
nezmiatol som ich, iba som sa zľakol.

Roztriasol som sa opitosťou, keď
som zistil, že už-už, stále a zasa -
mne bolo zle, ale čo oni, do frasa?
Oklamal som sám seba, že prídem hneď.

Prekliali ma pohľadmi, odstránili,
spálili, rozštvrtili, zmyli zo zašpinených skiel,
zrovnali zo zemou, zahalili do hmiel,
na večné zabúdanie ma odsúdili.

Nechcem sa ospravedlňovať nikomu,
celému svetu napľuť, nasrať, vnútiť
vlastný názor, že život je šťúply
nádor, vyhrážajúci sa každému.

Zrkadlá rozbili sa mi na záhrobí,
zakvitol tam obhorených stromov popol,
črepy matnej prítomnosti všade vôkol,
nevidím nič, len pokrytecky slzím.

Všetko vypláva na povrch nakoniec,
každá smietka, tajomstvo, každý hriech,
z ticha mretia a prázdnoty nebytia
zdanie zhmotnené sem zavše zavíta.

Ticho, ktoré nakoniec nastalo,
mrazivým prikvačilo ma prívalom,
tichom nevyhráža sa nikomu nikto,
ticho je výkrik pred zánikom.

Pôvodne sa všade nachádzal zmysel,
až nastalo zatmenie a úder ticha prišiel,
ticho obostrelo zdanlivé aj pravé rany,
ocitol som sa v ňom na večnosť zahrabaný.

Ako poletoval list a v tichu zašumel,
cez život som sa do záhrobia predral,
bláznivé bytie prehlušil som hlukom,
na záver obklopil som sa absolútnym tichom.

Presviedčali ma, že to nič, že sa mi darí,
odkýval som dutou hlavou ich svätenie jari -
hlúpi ľudia síce, ale aspoň nejakí,
tu v hlbokom tichu niet s kým súhlasiť,
niet tu veru zatiaľ bytostí nijakých.

Každú sekundu stráviť s ňou by som chcel,
24 hodín, roky, storočia, večnosť,
ale prispôsobiť sa nebudem môcť,
bez odozvy je všetko nezmysel.

Cítim bolesť z neschopnosti
zasiahnuť do jej života,
náklonnosť daň si vypýta,
namáhavo krotím svoje zlosti.

Pomaly sa vzďaľujem, nič mi nezostáva,
bolestná prítomnosť prechádza v zabudnutie,
ešte ma rozochvieva citové pnutie,
pokým nevzkypí zúfalstva vriaca láva.

Prekročil som všetky prahy bolesti,
ďalej sa už ustúpiť nedalo,
predstieral  som spásonosné divadlo,
že zabudnutie bolesti sa zhostí.

Stále však smrteľne vážne bolievam,
hoci nečakám už vzplanutie žiadne,
moja bolesť zabudnutím vlažnie,
len občas smrťou sa trýznievam.

Do prachu sa prepadne každý pocit
a prach sa roztratí po priestore,
zvyšok  bytia v zabudnutí zomrie,
v prachu za bolesť budeme sa modliť.

Ďaleko sa vinula kľukatá rieka,
predlho zrkadlil sa jej prúd,
nedá sa nespomínať, nedá sa zabudnúť -
za mĺkvym vlnením si občas zanariekam.
Na prstoch ruky by som mohol zrátať
počet mojich úbohých šťastných dní,
možno čas popraskané rámy opraví
a úbohý tieň sa konečne pozviecha.
V márnom plynutí sa môj tok menil
z prudkého až po strnulý,
prázdne slová sa mi všetky minuli
v úpornej snahe dosiahnutia viery.
Unášaný večnou prispôsobivosťou
na konci cesty zastihla ma potopa
a v púšti sĺz pazvukmi smieškov
som sa zakopal,
až za všetkým som sa stal len bodkou.