Tichá voda

Tichá vodaZbierka Tichá voda.

Nepredajné

ISBN 978-80-89171-69-9

Vyšlo ako 91. publikácia vydavateľstva Herba


Tichá vodaZa Anjelom

Koľko je v obyčajnom slove významov?

Blatom sa brodíš, v tichu sa modlíš,

unikáš mámeniam podlým,

túlaš sa s ozvenou prastarou.

Cez kameň predral si sa k slovám, Anjel,

veršami zvečnil si svoje myšlienky,

prúd citov vylial sa z nich preveľký

a páchnuce odpadky stratili sa na dne.

Každé Tvoje slovo znamená zásah pravý,

jednoduchosťou porazil si márnivosť?

moje slová sú prázdne, keď sa snažím,

a táraním vychádzajú navnivoč?

v noci sa mi zdá, že všetko tu už bolo,

pochybnosť ma však prejde na svitaní.


Slepnúci Bulgakov

Sám ležíš v posteli, Afanasjevič,

pozeráš do tmy, nie si však netopier,

hrôza sa dá odčítať z tvojich pier,

všetci ťa už opustili a nezostalo nič.

Tvoj zrak zomiera, Ty vidíš ďalej

ostrejšie ako kedykoľvek predtým,

hoci Margaréta vzdialila sa Ti do tmy,

Ty až do konca nestrácaš nádej.

 

Čierne omše s účasťou vplyvných dám -

zo všetkého stihli Ťa obviniť,

vyrojili sa majstri za Majstrom

a zrazu je každý kúzelník,

bez ohľadu na osudu temnú niť

rútia sa v ústrety vlastným trápeniam.


Nábrežie

Aj na tomto brehu nepochybne

bude raz betónové nábrežie,

zatiaľ však neplatí sa nálezné

za sledovanie rieky nehybnej.

Rieka života ako každá iná,

len hlbšia, prudšia a váhavá,

zdá sa, že stále niečo nasáva

a ľahostajná je jej každá vina.

Kedysi v nej život asi prúdil,

dnes ju už ťažko odhadnúť,

možno zajtra práve ona

ukončí moju strastnú púť,

veď toto nábrežie ma volá

uniknúť od nenávisti ľudí.


Driemoty

Ešte raz o nej sa zasním,

len ona pochopí, že naposledy?

nerád dopustil by som sa zrady,

snáď odpustí mi, že nezáväzne básnim.

Hoci som vedel, čo sa jej skrýva na duši,

zdá sa, že som ju nesprávne pochopil,

až pobral som sa ďalej bez ochoty

svoj život bezcieľny skutočne prerušiť.

Zdanlivé bolo spojenie naše,

každý z nás sám seba mal rád,

strhávali sme ošiaľ z prachu ciest

a cesty vracali nám len prach.

Pochybujem, že sa ešte stretneme

a v rozhovoroch, opantaných rečami,

skrývajúc sa niekde v ústraní,

splynieme v rozpačitej nevere.

Tak teraz driemem každým dňom

a pri tom na ňu občas myslievam,

či niekedy dostihne ma pohroma

jej očí naplnených šialenstvom.

 


Koncert

Pozlátené balkóny s figúrami v pozadí,

už vychádzajú blahosklonní muzikanti,

zjavuje sa dirigent so zrakom matným

a diváci v pohodlí rozpačito sa usmiali.

Melódie, zvuky a priehrštia vážnych pocitov,

muž za pultom nadchýna sa notami,

pod čiernym krídlom s výrazom meravým

máva dáma rukou do vášne ukrytou.

Rozkošná huslistka v treťom rade

snaživo zapája sa do diania,

na kohosi sa vyškiera odhodlane,

veselou rozpačitosťou zdolaná?

hudba ani na chvíľu neváha

a bez zábran rozlieva sa všade.

 


Trosky

Z týchto trosiek trčí ruka

a ľudia pobehujú okolo,

nezastavia sa ani náhodou –

žiadna ruka pomoc neponúka.

Mŕtvemu človeku patrí ten úd,

už netreba sa tváriť odhodlane,

v tejto chvíli je aj tak dokonané,

oslabla výstraha večných múk.

Takí sme na konci ukonaní,

že aj malichernosť trocha ustúpi,

veď žiť sa žiada aj s okovami

a bolesť druhých si nás nekúpi.

Žime, pime, milujme sa –

uvidíme, čo za obzorom sa objaví,

až vtedy rukou ruku oblapíme,

keď sami sa ocitneme v smrteľnom ošiali.


Náhle

Prisadne si k nemu

a z ničoho nič povie:

„Chýbal si mi.“

On sa na ňu neveriacky pozrie

a potom ju pobozká na líce.

Ona ho náhle objíme

a tuho ho zviera,

akoby sa mal čoskoro rozplynúť.

Neveria tomu –

mali sa navždy rozlúčiť

a namiesto toho sa schádzajú,

potoky sĺz sa zlievajú v jeden prúd.

Netušia zrazu, čo majú robiť,

pričom to veľmi dobre vedia.

Mlčia a objímajú sa,

potom si navzájom láskyplne

hľadia do očí - takáto

situácia môže nastať

ešte mnohokrát,

ale oni sa zatiaľ

nestihli rozhodnúť.


Bodliak

Ošípané ozývajú sa zo všetkých strán,

vyžrali válovčeky a korytá všetkých rozmerov

a teraz ochkajú s váženou sebadôverou,

ako prasce oddali sa svinským hrám.

Aj ty máš nejakého švába vo svojom okolí,

čo ohuruje neprimeraným hromadením hníd?

S vyplazeným jazykom doteraz hľadal riť,

čo by vytrel - zrazu je z neho švárny sokolík.

Rafinovane tvária sa sami pred sebou,

dôsledne skrývajúc každú trápnu výčitku,

kreatúry prehovorili rečou mdlou,

hrmotne mávajúc bezvýznamnosťou,

ako keď bodliak pichne ťa niekde na lýtku,

tak títo niktoši otravujú vo svojom nadbytku.

A poučujú a lamentujú a zdierajúc

prehrabujú sa vo vlastných útrobách,

cudzie drvia kosti so zdaním nevinnosti,

dôležití sťa bodliaky na deravých ponožkách.


Prienik zániku

Priveľa snáh škodí pokožke,

nevysvetlíš jedno ani druhé

pod strapatou jedľou muche

a zadusíš sa v hrubej ponožke.

Snoria stĺpy v zamorenom ovzduší,

a keď sa vychýlia viac alebo menej,

namiesto pozlátok zasype ich cement?

žiadne snorenie sa stĺpom nehnusí.

Čoskoro zamotáš sa do podlých sietí

v strapatom jedľovom stĺporadí?

spolu s muchou ocitneš sa v moci pavúka,

ktorý vás stĺpom slín začne ponúkať?

hrubá ponožka ti prestane vadiť,

čo odrazí sa na tvojho mozgu zjazvenej pleti.


Múza

Vodnatý pohľad a vyhýbavé reči,

zaplatil som Múze vodku s pivom,

náhle zahľadí sa na mňa neduživo,

srdnatosťou ma dokáže presvedčiť.

O svojej mladosti mi vraví stará ludra,

zo žiadnej strany negniavi ju tlak,

len ja som z toho mumák – tak či tak,

zapisovať si vraj stačí, taká je múdra.

Nepriniesla inšpiráciu ani náhodou,

skrútená ako had leží medzi pohármi,

nenadchla víziou, zmietla vzdor,

vyhla sa tvoreniu zákerných úskalí,

a okrem nezaplateného účtu

zanechala len povestný čudný nepokoj.


Pozemská prítomnosť

Aká nepochopiteľná sa ti zdala byť,

potom prirodzená, nešťastná a prekliata,

po tvojom boku ti stála vysmiata,

akoby sa ani nedala vyplieniť.

Prameň iba v púšti dokážeš oceniť,

a lúče slnka, keď nastane tma,

vždy ti bola na blízku a zrazu je náročná,

začína sa ti strácať zmysel jej dôvery.

Všetko sa pominúť musí,

aj tvoja pozemská prítomnosť,

jej plynutie sa ti občas hnusí

a často krát si jej mal aj dosť,

so smútkom zaháňala tvoju zlosť

a s radosťou roztrhá ťa na kusy.

Terigáme sa, vlečieme sa a plahočíme,

vždy niekto iný zlizne si smotanu,

keď do obchodu novú hračku dostanú,

problémy druhých sa nám zdajú iné.

Prídu, odídu a nakoniec sa stratia

sestričky - myšlienky a všetci bratia,

na záver prehry, ale žiadna strata,

tiché bolesti utopené v riedenom víne.


Chudoba

Okolo katedrály v cudzom meste

som sa túlal a miestny žobrák

ma prenasledoval s výčitkami.

„Bieda, bieda, bieda,“ – šomral si popod nos.

Vyhol som sa mu, veď sme si

skoro roveň, hoci ťažko by som mu to

vysvetľoval, onakvejší figuranti nechápu.

Pobral som sa do cudzích ulíc

a nachádzal som prekvapivo

veľa kostolov, niektoré boli

zatvorené, niektoré nie,

a pri jednom z nich, daj sa mi cudzí svete,

ten istý lamentátor – ako výkričník

sa zjaví, služobník týraného svedomia.

„Bolesť, bolesť, ach, bolesť!“ – zneli

tento raz jeho slová, ale ja som

do modlitebne nenápadne prenikol.

Dovliekol sa za mnou a snažil sa

vzbudiť ľútosť za každú cenu,

zlostne som ho zahriakol a on zmizol.

Sediac v lavici pred oltárom Božím,

uvedomil som si, že by som sa mal správať

ako kresťan, na ktorého sa tu hrám.

Zahanbil som sa a na čelo mi vystúpil

studený pot. Nahmatal som vo vrecku

drobnú mincu a pri východe zo svätostánku

som ju šmaril dokaličenému do ruky

a ten sa nezmohol ani na slovo,

lebo tak sa v skutočnosti správa

chudoba k sebe navzájom,

keď nakoniec zacíti vlastnú krv.


Stopa

Každý chce po sebe niečo zanechať

a každý po sebe aj niečo zanecháva,

či je to už dobrá alebo zlá správa,

len málo ľudí zostane na mieste stáť.

Blúdením poznačená vo všakovakých hrách,

ľudská bytosť s prítmím sa pohráva,

nezvyknutá do nekonečna odolávať?

osudu treba ďakovať aj za odpad.

Stopa má zostať nenápadná,

ako drobná minca vo víre bytia,

vo chvíľach záchvevov aj právd,

radšej krivá ako žiadna?

rád by sa čistým videl každý,

keď na smrť hľadí ako do zrkadla.