PROGLAS - 1. slovenské vydanie, Herba 1996

Proglas - Konštantín FilozofKniha Proglas od Konštantína Filozofa. Prvé slovenské vydanie vyšlo v našom vydavateľstve zdravotníckej literatúry Herba už v roku 1996.

 

Rok vydania: 1996

ISBN 80-967020-2-5

Nedostupné tlačou. Dostupné v elektronickej verzii.



JÁN CHRYZOSTOM KARDINÁL KOREC
biskup Nitrianskej diecézy na Slovensku,
najstaršej diecézy strednej a východnej Európy,
založenej r. 880

 

PREDSLOV K PROGLASU

Keď sv. Cyril a Metod pri svojom príchode na Veľkú Moravu roku 863 priniesli dar Svätého písma, Cirkev mala už za sebou stáročia života z tohto Božieho slova. V Španielsku mala okolo tridsať diecéz, v Gallii rovnaké množstvo. V Británii a v Írsku zapustila Cirkev už hlboké korene. V Nemecku pôsobili požehnane írski misionári _ sv. Kolumbán a sv. Bonifác. Hoci Taliansko bolo ničené gótskymi vojnami, Rím ostával duchovným stredom sveta. No Carihrad bol omnoho väčší, mal vojská a bohatstvo, staviteľov a umelcov a najmä školy všetkých odvetví, aj filozofiu a teológiu. Vládla tu bohatá tradícia vzdelanosti. Do gréckej literatúry patrili po Tukydidovi a Platónovi aj sv. Atanáz, Ján Zlatoústy a Bazil, ktorí študovali v Aténach i v Carihrade. Na západe pôsobili už dlho svojím dielom sv. Irenej z Lyonu v Gallii, Hieronym, Augustín a synovia sv. Benedikta. Cez Karola Veľkého prenikla k nám kultúra Západu. A cez sv. Cyrila a Metoda sa k nám dostalo bohatstvo Východu z Carihradu.

Keď sv. Cyril a Metod prinášali na Veľkú Moravu staroslovienske písmo a darovali našim predkom preklad Starého i Nového zákona, vedeli, aký poklad nám darujú. My sme dnes zavaľovaní tisícami kníh, z ktorých mnohé sú bezcenné, bez oživujúcej myšlienky, alebo ponúkajú len byľky a bledé stopy múdrosti. Pred stáročiami si ľudia ctili jednu knihu nad všetky poklady sveta. Nazvali ju Knihou - Bibliou. V nej nachádzali zhustenú múdrosť života. Ctili si v nej knihu silnú a iskriacu hĺbkou myšlienok, jedinečnú v celej svetovej literatúre, ktorá formovala život národov a ich kultúru. Cirkev kládla Sv. písmo na oltár ako Božie slovo. Na Písmo sa skladali slávnostné prísahy. Táto úcta trvá stále dodnes. Keď sa číta v chrámoch evanjelium, veriaci z úcty povstanú, kňaz ho číta uprostred horiacich sviec a uprostred vonného tymiánu. Po prečítaní evanjelium pobozká.

Vo viere Cirkvi cez Písmo hovorí sám Kristus. Láska k Písmu je láskou k Nemu. Preto najvzácnejšie dary prírody a schopnosti umelcov slúžili od pradávna na oslavu Písma. Jeho text bol písaný na najjemnejšom pergamene, krásnym ozdobným písmom, často zlatou a striebornou farbou. Mená Ježiš a Boh boli písané často zlatom. Úctu a lásku k Písmu prezrádzali aj prekrásne väzby kódexov, ozdobené slonovou kosťou a drahými kameňmi. Keď sv. Cyril a Metod mali preložený Nový zákon, najmä evanjeliá, pravdepodobne sv. Cyril, čiže Konštantín Filozof, uviedol toto veľdielo ducha celkom osobne tzv. „Proglasom“. Je to „Predslov k svätému evanjeliu“ – krásna báseň, literárny skvost na samom začiatku našej kultúry.

Ako nám dávno sľubovali proroci, Kristus prichádza zhromaždiť národy, lebo je svetlom tohto sveta... ...Preto čujte, Slovieni, toto: Dar tento je naozaj od Boha daný... dar Boží dušiam, nikdy nehynúci, tým dušiam, ktoré ho prijímajú. Matúš s Markom, Lukášom a Jánom učia všetok ľud a vravia: ...čujže, všetok ľud sloviensky, čujte Slovo, od Boha prišlé, slovo živiace ľudské duše...

Čo to musela byť za revolúcia ducha, keď Konštantín a Metod prišli do našej krajiny, na Veľkú Moravu, do Nitry a na Devín s knihami preloženými do našej reči a keď zhromaždili výkvet našich mladých ľudí na svoju vysokú školu a tam ich v zrozumiteľnom jazyku vzdelávali vo filozofii, v matematike, hudbe, v poznávaní Písma, jeho hĺbok a tajomstiev, a keď potom spolu s nimi slávili „službu-omšu“ po sloviensky! Písmo, ktoré priniesli, sa stalo základom kultúry u nás i v mnohých ďalších slovanských krajinách. Bol to poklad nad striebro a zlato. Ním sa uskutočnilo to, čo napísal cisár Michal III. V liste Rastislavovi, v ktorom hovorí o „nových písmenách pre jazyk váš... aby ste sa aj vy pripočítali k národom veľkým...“.

Slová Sv. písma a bohoslužobných kníh v staroslovienčine sa stali živým a používaným  literárnym jazykom. Sv. Cyril a Metod dosiahli neslýchanú vec – staroslovienčina sa stala  popri gréčtine, latinčine a hebrejčine štvrtým liturgickým, bohoslužobným jazykom Cirkvi a o nejaký čas jazykom kvitnúcej literatúry. V „Živote Metoda“ čítame, čo sa dialo v Ríme roku 867 za pápeža Hadriána II., ktorý prijal svätých bratov aj s ich početnými žiakmi: „Hadrián požehnal ich učenie a položil slovienske evanjelium na oltár svätého Petra apoštola. “ V „Živote Konštantína“ sa dopĺňa: „Pápež prijal slovienske knihy, posvätil ich a položil v chráme... a spievali nad nimi svätú liturgiu. Potom kázal... vysvätiť slovienskych učeníkov. A ako ich vysvätil, hneď spievali liturgiu v chráme svätého Petra apoštola slovienskym jazykom... a celú noc spievali chválospevy po sloviensky... “

Náš básnik uprel pohľad na Slovo, ktoré bolo na počiatku nášho národného života a z ktorého národ žil po generácie: „Zdedené Slovo zachovaj nám, Pane, veď na tej manne kvitli, zarodili, z nej Sali sily a z nej čerpať budú mládniky ľudu cez pokolenia aj cez trudné veky...“

Aké myšlienky sa z tohto základu a pokladu vyjadrovali potom uprostred života našich predkov! V „Živote Konštantínovom“ nachádzame túto jeho modlitbu: „Pane, Bože môj... ktorý si nebo vystrel a zem si založil a všetko jestvujúce z nebytia v bytie priviedol a ktorý vždy vyslyšiavaš tých, čo plnia tvoju vôľu... a zachovávajú tvoje príkazy, vyslyš moju modlitbu... “

Našou mannou na púšti bolo od prvej chvíle Slovo evanjelia. Toto slovo, i keď sa neskôr pre nepriazeň okolností nepoužívalo priamo u nás v liturgii všeobecne, udržiavalo sa neuveriteľným spôsobom uprostred svojich dedičov východného obradu, oživované stykmi s inými slovanskými národmi a vteľované do našich chrámových piesní, znejúcich u nás po stáročia. Keď odborníci charakterizovali obsahovú stránku „Proglasu“ čiže Predspevu k evanjeliu, vystihli ho ako nadčasový a priam „vášnivý poetický chválospev na slovanský preklad Písma“. V „Proglase“ je zhrnutá Konštantínova filozofia človeka. V tomto pohľade človek chápe Slovo a z neho ako inteligentná bytosť žije, živí si ním dušu, posilňuje si týmto Slovom srdce a uznáva Boha za základ a žriedlo sveta i svojho života. Človek si musí osvojiť znalosť „písmen“, aby sa cez knižnú kultúru pozdvihol k „Zákonu Božiemu“ – k životu ducha.

Odborníci nazvali Konštantínov „Proglas“ jedinečným básnickým dielom s mohutnou šírkou ducha, s vrúcnym nadšením slova, so záľubou obrazne približovať pravdy a tajomstvá, a to s veľkým zmyslom pre krásu reči. Znalec staroslovienskej a iných dobových literatúr napísal, že v nijakej inej literatúre tých dávnych čias a ešte dlho po nich nenachádzame podobnú nadšenú výzvu národu, aby dbal o knihy vo svojej reči: „Proglas“ ukazuje, akú vysokú literárnu úroveň dosiahla hneď na samom začiatku spisovná staroslovienčina aj ako básnický jazyk, a to v čase, keď u väčšiny vtedajších národov Európy nebolo ešte takmer nijakého prejavu umelecky náročnej poézie v národných jazykoch.

Je priam potrebné dnes zdôrazniť, že vynájdenie staroslovienskeho písma nebolo len všeobecným kultúrnym činom. Bol to čin duchovný a vyslovene kresťanský. Do staroslovienčiny bolo preložené v prvom rade Sv. písmo a bohoslužobné knihy. Až potom vznikli spisy právnické a iné. A len v súvislosti s vierou vzniklo aj prvé literárno-umelecké dielo, prekrásna báseň Proglas. Nová abeceda mala stáť v prvom rade v službách viery a kresťanského života. V „Živote Konštantínovom“ čítame slová cisára Michala Rastislavovi: „Pousiluj sa... z celého srdca hľadať Boha... a všetkých povzbuď, aby ...nastúpili cestu pravdy..., aby si aj ty prijal odmenu za to v tomto i budúcom živote za všetky duše, čo uveria v Krista... Zanecháš pamiatku svoju budúcim rodom podobne ako veľký cisár Konštantín“.

Naším duchovným pokladom bolo teda od prvej chvíle Slovo evanjelia. I keď sa u nás používalo v liturgii len v malej miere, predsa uprostred nás žilo, vteľovalo sa do chrámových piesní, do prísloví a porekadiel a do ľudovej tvorivosti po stáročia.

My sa dnes pýtame: Ako mohol Konštantín Filozof napísať takú pravdivú a aj literárne a umelecky pôsobivú báseň, akou je „Proglas čiže Predslov k sv. Evanjeliu“? Fra Angelico vraj raz povedal: „Kto chce maľovať Krista, musí s ním žiť... “

To, čo Konštantín vyslovil v Proglase, to aj žil - evanjelium a Ježiša Krista. V „Živote Konštantína“ čítame o jeho misii u Kozárov, ktorá bola veľmi plodná: „Keď Kagan odprevádzal Filozofa, dával mu mnohé dary. Ale on ich neprijal a hovoril: Daj mi koľko len máš tu zajatých Grékov, to mi je viac ako všetky dary. Zhromaždili ich do dvesto a dali mu ich. I pobral sa naradostený svojou cestou“. Takýto prejav lásky nebol vo vtedajšom svete vôbec samozrejmý. Bola to novosť Evanjelia. Autor prekrásneho Proglasu žil ustavične touto novosťou. Ohlasoval Krista nielen slovom, ale životom a činmi. Rovnakým prejavom kresťanskej lásky dosvedčil krásu svojej duše a osobnosti za svojho pobytu u Pribinovho syna Koceľa. V „Živote Konštantína“ o tom čítame: „Koceľ si obľúbil slovienske knihy veľmi a naučil sa im a dal mu do päťdesiat učeníkov tiež učiť sa im. Preukázal mu veľkú úctu a vyprevadil ho. A nevzal ani od Rastislava ani od Koceľa ani zlato ani striebro ani iné veci a predniesol slovo evanjelia bez pláce. Vyprosil si len deväťsto zajatcov od oboch a prepustil ich“. Toto bol duch a duša „Proglasu“. Toto bola kresťanská láska a odpúšťanie, ktoré Cirkev nielen ohlasovala, ale ktoré cez svojich opravdivých veriacich aj uskutočňovala a šírila.

U nás i všade vo svete znejú veriacim slová „Proglasu“ aj dnes sviežo a životne: „Kristus prichádza zhromaždiť národy, lebo je svetlom tohto sveta“. Tieto slová boli napísané nedlho po roku 863. A my dnešní sme počuli ozvenu týchto slov roku 1995 v Nitre, keď nástupca apoštola Petra Ján Pavol II. hovoril mladým chapcom a dievčatám pri svojej návšteve Slovenska: „Drahí chlapci a dievčatá!. . . Kristus, Boží Syn a Vykupiteľ človeka, naplno odpovedá najrýdzejším túžbam ľudského srdca. On prišiel, aby sme mali život v hojnosti (Jn 10, 10). On má „slová večného života“ (Jn 6, 68). On je „Cesta, Pravda a Život“ (Jn 14, 6).

„Proglas“ nám stále hovorí: „Čujte teraz svojím rozumom, čujže všetok ľud sloviensky, čujte Slovo od Boha prišlé, slovo živiace ľudské duše... Každá duša prestáva žiť, ak nemá v sebe života božieho... Preto čujte Slovieni toto: Dar tento je naozaj od Boha daný... Matúš s Markom, Lukášom a Jánom... “ - A v Nitre, v ktorej bol prvý kresťanský chrám od čias Pribinových roku 828 a prvá diecéza Cirkvi od roku 880, zazneli pred tristotisícovým zástupom mladých tie isté slová z úst Petrovho nástupcu :„Drahí priatelia, uvedomte si, aký neoceniteľný je dar, ktorý ste dostali od Boha. Dostal sa k vám po dlhej ceste generácií od čias svätého Cyrila a Metoda. Prijmite ho v zodpovednej slobode a usilovne ho zveľaďujte.“

Pápež Ján Pavol II. Vyhlásil Apoštolským listom zo dňa 31. Decembra 1980 sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy – spolu so sv. Benediktom. Od tých čias je Konštantín Filozof znova blízky celej kresťanskej Európe, ba i ostatným kontinentom, kde si ho živo pripomínajú. Nech už historici bádajú, kto je skutočným autorom „Proglasu“, pre mnohých je ním s istotou Konštantín-Filozof, pre iných je istotne duchovným otcom tejto básne, ktorá vyjadruje jeho ducha, jeho srdce i jeho vzdelanie a básnického génia, a to hĺbkou myšlienok, apoštolským zanietením i obraznou rečou. Obrazná reč Proglasu je tá istá, aké boli jehorozhovory u Kozárov, či jeho výrazy „písať na vodu“ a iné v dišputách v Benátkach. Konštantín-Filozof je takto prítomný cez svoj „Proglas“ na Slovensku, v Európe i vo svete. A my ho čítame, akoby nám Konštantín-Filozof aj dnes privolával:

„Kristus prichádza zhromaždiť národy...“ Zhromažďoval ich po stáročia, aj keď mu ľudia, i jeho vlastní ľudia v tom prekážali. A chce zhromažďovať národy v porozumení a v láske, aj keď mu v tom znova a takmer stále prekážame. A tak žijeme v nádeji i v biede, v biede i v nádeji. My na Slovensku zvlášť ostro chápeme slová „Proglasu“ – po veľkom prenasledovaní Krista v našom národe – ako je to s „každou dušou“, ktorá „bez kníh v ľuďoch mŕtvou sa javí...“ – Ako otrasne sme to prežívali – vo väzeniach, v gulagoch, predtým v plynových komorách... Duše bez zákona Božieho boli mŕtve, ale boli aj zločinné. Koľko mŕtvych duší má i dnes svet i naša Európa... Až sa hrozíme... Kristus visí na Golgote. Leží vyhostený za Betlehemom. On, Cesta, Pravda a Život. Akí sú niektorí ľudia voči nemu nepriateľskí... Náš básnik zvolal: „Všade sa trasú hrôzou stromy, múry, akoby všade ožil Herodes...“ – Kto zhromaždí národy, ak nie Kristus – Pravda a Život? Keď však vykážeme Krista, čo s nami bude? Iný náš básnik si to uvedomoval a priam vykríkol: „Nie, neodchádzaj z Európy, Pane!“

Sme možno ojedinelým národom v Európe a vo svete, ktorý má v štátnom znaku kríž a v preambule Ústavy odkaz na historické, kresťanské a cyrilometodské pravdy a hodnoty života. Dnes po dosiahnutí slobody v Slovenskej republike sa často obzeráme a pýtame sa, čo máme robiť, o koho sa oprieť, na koho sa spoľahnúť. Prečo sa obzeráme? Máme všetko, aby sme sa mohli zdravo rozvíjať. Náš život sa môže zveľaďovať len pričinením nás samých, našou prácou a spoluprácou. V slovenskom národe sa za tisíc rokov rozvinula neuveriteľne rozkonárená a kvitnúca kultúra. Vyrastala zo životov našich otcov a matiek, synov a dcér, z ich duše a srdca, z ich lásky a obetavosti, ktoré boli živené v chrámoch i mimo nich modlitbou, božím slovom a milosťou. Žili a rástli „rastom božím“, ako sa hovorí v „Proglase“. Takto žili profesori a poslucháči, keď bola roku 1465 založená univerzita „Academia Istropolitana“ v Bratislave, takto žili naši ľudia na Trnavskej univerzite od roku 1635. Takto žili naši veľkí ľudia Bernolák, Hollý, Moyzes, Kuzmány, Štúr, Sládkovič, Radlinský, básnici a vedci cez generácie.

A my dnes? Z nás samých sa musí i dnes rozvíjať Slovensko „rastom božím“. A z nás samých musí takto rásť i naša budúcnosť. Ako obrazne povedal náš básnik, semienko dejov, údelov, osudov a budúcnosti neklíči mimo nás, ale v nás – v jednotlivcoch, rodinách i v národe, v školách, na poli, v továrni, v celom živote. Ako nás uisťuje „Proglas“: „Kto prijme tieto knihy, tomu Kristus múdrosť vyjaví a duše vaše posilní...“ – Slovensko má možnosť byť Slovenskom pokojným, tvorivým a šťastným. A má čo ponúknuť aj iným národom.

Nitra, 15. mája 1996

Preklad staroslovienskeho „Proglasu“ do dnešnej slovenčiny nám ponúka básnik a majster slova Viliam Turčány, ktorý popri vlastných básnických zbierkach a vedeckých prácach obohatil našu kultúru aj neuveriteľne vzácnym prekladom mohutného diela „Božská komédia“ od Danteho. Aj toto dielo bolo a zostáva ovocím viery v Slovo, ovocím evanjelia. Teraz máme v rukách jeho preklad Proglasu.

Z listu Jána Chryzostoma kardinála Korca Nitra, 16. mája 1996



Evanjeliu svätému som Predslovom:
ako nám dávno sľubovali proroci,
prichádza Kristus zhromažďovať národy,
pretože svieti svetlom svetu celému.
To v našom siedmom tisícročí stalo sa.

Bo slepým oni sľúbili, že uvidia,
a hluchí, ajhľa, Slovo Písma počujú,
lebo je Boha poznať totiž potrebné.
A preto čujte, čujte toto, Slovieni:
dar tento drahý vám Boh z lásky daroval,


Dar Boží darom spravodlivej čiastky je,
dar dušiam vašim, čo sa nikdy neskazí,
dušiam tých ľudí, ktorí vďačne prijmú ho.
Matúš i Marek s ním a s Lukášom i Ján
národy všetky takto učia, hovoriac:

Všetci, čo chcete svoje duše krásnymi
uzrieť, a všetci po radosti túžiaci,
túžiaci temno hriechu navždy zapudiť
i sveta tohto hniloby sa pozbaviť
i rajský život pre seba zas objaviť

I horiacemu ohňu navždy uniknúť,
počujte, čo vám vlastný rozum hovorí,
počujte všetci, celý národ sloviensky,
počujte Slovo, od Boha vám zoslané,
Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi,

Slovo, čo um aj srdce vaše posilní,
Slovo, čo Boha poznávať vás pripraví.
Tak ako radosť nezasvitne bez svetla,
by oko celý Boží svet v ňom uzrelo, bo všetko nie je krásne ani zreteľné,

tak ani duša, žiadna duša bez písmen,
vedomia nemá o tom Božom zákone,
zákone knižnom, o zákone duchovnom,
zákone, cezeň Boží raj sa zjavuje.
Bo ktorý sluch, čo hrozný rachot hromový

neočuje, stáť bude v bázni pred Pánom?
Bo taký čuch, čo vôňu kvetu nevníma,
akože môže zázrak Boží pochopiť?
Bo také ústa, ktoré sladkosť necítia,
človeka činia, akoby bol z kameňa.

A ešte väčšmi od človeka z kameňa
je mŕtva duša, každá duša bez písmen.
No že, my bratia, sme to všetko zvážili,
znamenitú vám radu teraz povieme,
ktorá vás všetkých, všetkých ľudí pozbaví

Života zvieracieho, žitia smilného,
aby ste s mysľou, s nerozumným rozumom,
keď počujete Slovo v cudzom jazyku,
nečuli v ňom znieť iba zvon, zvon medený.
Bo svätý Pavol učiteľ nám hovorí,

keď najprv k Bohu svoju prosbu predniesol:
Chcem radšej iba pätoro slov povedať,
rozumom prostým chcem tých päť slov vyrieknuť,
aby aj bratia všetko porozumeli,
než nezrozumiteľných slov riecť tisíce.

pretože človek ten, čo nerozumie sám,
čo nedoloží podobenstva múdreho,
ako by mohol pravú reč nám povedať?
Pretože ako zhuba visí nad telom
všehubiaca a nad hnis väčšmi hnijúca,

keď telo nemá patričného pokrmu:
práve tak isto každá duša upadá
v žití, keď žije bez Božieho života,
keď nepočuje nikde Slova Božieho.
Iné však ešte podobenstvo premúdre

Povedzme, ľudia, ľúbiaci sa vospolok,
túžiaci Božím rastom rásť už odteraz;
bo kto by túto prostú pravdu nevedel:
tak ako semä, ktoré padlo na nivu,
tak isto každé ľudské srdce na zemi

dážď Božích písmen potrebuje pre seba,
aby plod Boží vzrástol v ňom čo najväčšmi.
Kto môže všetky podobenstvá povedať,
čo národ bez kníh obžalujú, usvedčia,
že nehovorí hlasom zrozumiteľným?

Veď čo by ten muž poznal všetky jazyky,
nevyslovil by bezmedznú ich bezmocnosť.
Predsa však svoje podobenstvo prikladám,
významu mnoho v málo slovách hovoriac:
Lebo sú bez kníh nahé všetky národy,

bo nemôžu sa boriť v boji bez zbroje
s protivníkom a duší našich záhubcom,
odsúdené sú večnej muke za korisť.
Ktorí však nepriateľa nemilujete,
národy, čo s ním veľmi chcete boriť sa,

Otvorte dvere ducha svojho pozorne,
zbroj tvrdú teraz prijímajte, národy,
kovanú krásne v knihách Hospodinových,
ktoré tak tvrdo mliaždia hlavu diablovu.
Lebo kto totiž prijme tieto písmená,

tomu sám Kristus svoju múdrosť vyjaví
a vaše duše písmenami posilní
i skrze apoštolov, skrze prorokov.
Pretože tí, čo hovoria ich slovami,
i nepriateľa budú schopní zahubiť,

víťazstvo dobré svojmu Bohu prinesú,
hnilobnej zhube svojho tela uniknú,
tela, čo v hriechu ako vo sne živorí,
nepadnú oni, ale pevne zastanú,
pred Bohom ako udatní sa prejavia,

po pravici si stanú trónu Božiemu,
keď príde ohňom súdiť všetky národy,
s anjelmi budú radovať sa naveky,
naveky sláviac Boha milostivého,
piesňami z tých kníh ospevujúc naveky

Svojho Boha, čo nad ľuďmi sa zmilúva,
ktorému preto všetka sláva prislúcha,
i česť i chvála, Boží Synu, v jednote
so svojím Otcom, s Duchom Svätým v trojicina veky vekov od každého stvorenia.

Amen.

Viliam Turčány

TEN, KTORÝ STÁLE MILOVAL MÚDROSŤ

KONŠTANTÍN FILOZOF (827– 869), známejší u nás pod menom sv. CYRIL, je autorom prvej slovenskej a slovanskej básne vôbec, nazvanej PROGLAS podľa jej prvého slova, znamenajúceho predslov: „PROGLAS7 jesm6 sventu jevange16ju“ (hláska, označená sedmičkou, sa volá tvrdý jer a vysloví sa ako slabé „u“; hláska, označená šestkou, tzv. mäkký jer, sa vysloví ako slabé „i“), čiže „Evanjeliu svätému som PREDSLOVOM“.

Konštantín sa narodil roku 827 v meste SOLÚN (po grécky Thessaloniké, dnes Saloniki) ako najmladší zo siedmich detí. S oveľa starším bratom Metodom prišiel roku 863 na územie našich predkov k panovníkovi Rastislavovi, ktorý od byzantského cisára Michala III. žiadal učiteľa, schopného úspešne šíriť kresťanstvo a vzdelanosť v reči zrozumiteľnej Veľkomoravanom. To v cudzej reči nemohli dosiahnuť kňazi z Ríše východofranskej, ktorých naši predkovia nazvali NEMCAMI preto, že – hoci títo kňazi hovorili – pre nich vlastne boli NEMÍ. Sloviensky ľud im nerozumel.

Niekedy v rozpätí rokov 863-867, teda po dokončení prekladu celého evanjelia u nás a pred odchodom do Ríma, utvoril Konštantín Filozof skutočný básnický klenot, ktorý nemá obdobu v súdobých európskych literatúrach, najmä v tej ich časti, ktorá bola písaná už v národných jazykoch, nie v latinčine. Najstaršia románska veršovaná pamiatka, tzv. INDOVINELLO VERONESE (Veronská hádanka) je síce o dobré polstoročie staršia, ale obsahuje iba jediné rýmované štvorveršie. Naproti tomu PROGLAS sa skladá zo 110 veršov, v absolútnej väčšine dvanásťslabičných a nerýmovaných, s polveršovou prestávkou prevažne po piatej, zriedkavejšie po siedmej slabike: piatou (ak nie ňou, tak siedmou) slabikou verša sa muselo jedno slovo končiť a ďalšie za ňou začínať. Túto vlastnosť originálu zachováva i naše prebásnenie. Verše Proglasu napodobňujú tzv. TRIMETER JAMBICKŹ, v akom sa skladali antické grécke drámy, napríklad Sofoklov VLÁDCA OIDIPUS. Preto sa tento verš nazýval i veršom dramatickým. Stojedenástym veršom Proglasu je iba jediné slovo AM6n7 (Amen), znamenajúce „Nech je tak“. Pripomeňme ešte, že „hádankovitý“ piaty verš „TO V NAŠOM SIEDMOM TISÍCROČÍ STALO SA“ je datovaním prekladu evanjelia i vzniku básne. Podľa byzantského letopočtu sa totiž od stvorenia sveta po narodenie Krista rátalo 5. 508 rokov; ak pripočítame k tomu 863 rokov (príchod sv. Cyrila a Metoda k nám), dostaneme 6. 371 rokov, čiže „siedme tisícročie“.

Konštantín Filozof bol vynikajúcim znalcom starej i novej gréckej poézie (Homéra i Gregora Naziánskeho a ďalších básnikov). Patril k najväčším vzdelancom v celom východorímskom cisárstve, študoval a neskôr i prednášal na najstaršej univerzite sveta, založenej ešte roku 425 cisárom Theodosiom II. v Konštantínopole, čiže v Carihrade (v dnešnom Istambule). Konštantín ako šestnásťročný premohol v dišpute starého „obrazoboreckého“ patriarchu Jannesa, hlásajúceho, že obrazy Boha a svätých sa nemajú uctievať. Nie náhodou už vtedy mal Konštantín prímenie „FILOZOF“. Totiž v gréčtine „FILO-SOFIA“ znamená „LÁSKU K MÚDROSTI“. Filozof je teda ten, kto „MILUJE MÚDROSŤ“. A Konštantín k Múdrosti zahorel láskou už oveľa skôr: „Keď malo dieťa sedem rokov, sníval sa mu sen. Rozprávalo ho otcovi a matke, hovoriac: Stratég zhromaždil všetky devy nášho mesta a povedal mi:

Vyber si z nich, ktorú chceš za družku života a seberovnú pomocníčku. Keď som sa na všetky popozeral a obhliadol si ich, videl som jednu, spomedzi všetkých najkrajšiu, so žiarivou tvárou, veľmi okrášlenú zlatými šperkami a perlami a všetkou krásotou. Volala sa Sofia, t. j. Múdrosť. Tú som si vybral“. Takto sa začína tretia kapitola ŽIVOTA KONŠTANTÍNA-CYRILA, ktorého celoživotnú lásku k Múdrosti dotvrdzuje životopis na viacerých miestach.

Za vyučenie v gramatike už ako chlapec bol ochotný istému odborníkovi odovzdať celé svoje dedičstvo. A keď sa v carihradskej cisárskej škole za tri mesiace gramatike vyučil a v neuveriteľne krátkom čase si osvojil aj ostatné disciplíny vtedajšej vedy, bol schopný na otázku samého „logoteta“ (dnes by sme povedali „premiéra vlády“) TEOKTISTA odpovedať, čo je to filozofia a dokonale ho poučiť o nej. Hoci mu vďačný politik ponúkal nielen skvelú svetskú kariéru, ale i svoju krstnú dcéru za manželku, Konštantín dal opäť prednosť svojej veľkej LÁSKE. Urobili ho teda bibliotekárom u patriarchu pri chráme Svätej Múdrosti (po grécky HAGIA SOFIA). Ani tam však Filozof nezostal a šesť mesiacov sa ukrýval v odľahlých častiach mesta, aby sa mohol venovať výlučne štúdiu. Keď ho našli, uprosili ho, aby „prijal učiteľskú katedru a učil filozofiu tuzemcov i cudzincov“. Pravda, po čase unikol aj odtiaľto a istý čas pobýval tiež u brata Metoda, ktorý bol opátom v kláštore Polychron na úbočí maloazijskej hory Olymp: tam Konštantín „LEN S KNIHAMI SA ROZPRÁVAL“.

Čo ako však Filozof unikal svetskému životu, cisárovi ľudia vždy ho objavili, keď bolo treba poslať do cudzieho sveta najschopnejšieho učiteľa, aby šíril a bránil kresťanskú vieru i záujmy Byzantskej ríše. Pri jednej z týchto misijných ciest odokryl na Kryme v mori ostatky Sv. Klementa, žiaka sv. Petra a tretieho pápeža, s ktorými potom chodil i po veľkej Morave a ktoré mu neskôr umožnili i triumfálny vstup do Večného mesta. Tu však ťažko ochorel a utiahol sa do kláštora, kde prijal rehoľné meno Kyrillos (Cyril). ·ťastný, že už nepodlieha ani cisárovi, ani inému nikomu, len Bohu, zdroju všetkej MÚDROSTI, zomrel 14. februára 869. Pochovali ho v chráme sv. Klementa, kam predtým uložili ostatky spomínaného svätca.

Hoci teda Konštantínova láska k Múdrosti kulminovala v Ríme, kde získal triumf pre našich predkov, keď staroslovienčinu popri latinčine, gréčtine a hebrejčine uznal pápež Hadrián II. za štvrtý liturgický jazyk – predsa najkrajším plodom Filozofovej lásky, plodom básnickým, zostáva jeho PROGLAS, chvalospev PÍSMEN a v nich do reči ľudu preloženého evanjelia, najdôležitejšej časti Svätého PÍSMA.

Spomenuli sme v úvode najstaršiu veršovanú románsku pamiatku, ktorá je skutočnou a nie najľahšou hádankou. Uveďme si ju vo voľnom prebásnení: „ŽENIE BIELE VOLY. AJ TO RADLO BIELE MÁ. ORIE V BIELOM POLI. SEJE ČIERNE SEMENÁ“. Pôvodne túto skladbičku, pochádzajúcu z prelomu 8. a 9. storočia, objavenú až roku 1924 vo Verone (preto sa aj nazýva INDOVINELLO VERONESE, čiže Veronská hádanka), pokladali za oslavu roľníkovej práce. Ibaže ich mýlili v nej „ČIERNE SEMENÁ. “ O štyri roky prišli vedci na to, že básnička je inotajom, ukrývajúcim za prvým významovým plánom činnosť pisára či spisovateľa: „bielymi volmi“ sú totiž PISÁROVE PRSTY, „bielym radlom“, čiže pluhom, je HUSIE BRKO, „bielym poľom“ PERGAMEN – a „čierne semená“ sú čiernym atramentom zaznačované PÍSMENÁ.

Hlavným „hrdinom“ v najstaršej románskej veršovanej skladbičke sú teda písmená rovnako, ako v najstaršej básni slovenskej a slovanskej: „TAK AKO SEMÄ, KTORÉ PADLO NA NIVU, TAK ISTO KAŽDÉ ĽUDSKÉ SRDCE NA ZEMI DÁŽĎ BOŽÍCH PÍSMEN POTREBUJE PRE SEBA, ABY PLOD BOŽÍ VZRÁSTOL V ŇOM ČO NAJVÄČŠMI. “ (Proglas, v. 69­72).

Nie nadarmo sa hovorí, že „Habent sua fata libelli“ (majú knižky svoje osudy). Ak Veronskú hádanku objavili vyše tisíc rokov po jej vzniku a lúštili ju štyri roky, slovanský novovek si objavil Proglas taktiež takmer po tisícich rokoch od jeho vzniku, v roku 1858, a presne po ďalšom polstoročí vedci prišli na to, že Proglas nie je próza, ale poézia! V stredoveku sa totiž i verše písali jeden vedľa druhého, a nie oddelene ako dnes!

PROGLAS, aby sme ho správne pochopili, treba čítať spolu so ŽIVOTOM KONŠTANTÍNA CYRILA, s prvou slovenskou a slovanskou prózou. Tento literárny skvost hneď po Cyrilovej smrti a pod dohľadom jeho brata Metoda napísal pravdepodobne ich žiak sv. Kliment Ochridský. Kľúčovú úlohu v tomto životopise má XIV. kapitola, v ktorej sa hovorí o vynájdení HLAHOLSKÝCH PÍSMEN pre sloviensky jazyk, ním hovorili Slovania v okolí Solúna a veľmi blízky bol i Slovienom na Veľkej Morave.

HLAHOLIKU alebo GLAGOLICU („glagolati“ znamenalo v staroslovienčine „hovoriť“), prvú našu abecedu, vynašiel KONŠTANTÍN FILOZOF, keď si najprv vyžiadal súhlas od cisára na svoj „vynález“ a potom si preň vyprosil i pomoc Božiu. Túto úchvatnú scénku s cisárom a solúnskymi bratmi, spolu i s Rastislavovými poslami, by mali obsahovať všetky učebnice slovenskej slovesnosti i všetkých slovanských literatúr. Áno, mala by stáť na samom ich počiatku a pokračovať Konštantínovým videním:

„Čoskoro potom sa mu zjavil Boh, ktorý vypočúva modlitby svojich služobníkov, a hneď zložil písmená a začal písať slová evanjelia: „NA POČIATKU BOLO SLOVO, A SLOVO BOLO U BOHA A BOH BOL SLOVO (Ján, 1, 1). “ Cisár Michal III. poslal síce aj iné veľkolepé dary (pravdepobodne aj ČIERNOKĽAČIANSKU PYXIDU), no za dar najväčší, „hodnotnejší nad všetko zlato, striebro, drahé kamene a pominuteľné bohatstvo“ označuje v sprievodnom liste PÍSMENÁ, nimi sa aj Slovieni pripočítajú „k veľkým národom, ktoré oslavujú Boha svojou rečou. “ Tak sa i stalo. A v Proglase nájdeme „preklad“ týchto slov do TROCH nádherných VERŠOV, začínajúcich sa vždy slovom DAR (v. 10­12)!

PROGLAS je naozaj najkrajšou, páru nemajúcou oslavou PÍSMEN a SLOVA, čiže Druhej Božskej osoby KRISTA, v nich! Veď samo písmeno „S“, ktoré má v hlaholike pomenovanie „SLOVO“, svojou obraznou podobou vyjadruje prvé, už citované slová z evanjelia sv. Jána! V tejto „maľovanej“ abecede písmeno „S“ má hore kruh (ako symbol BOHA, božej nekonečnosti, bez začiatku a konca), z ktorého nadol vyrastá TROJUHOLNÍK ako symbol Sv. TROJICE. A teda tento obraz hovorí už sám, že „na počiatku bolo SLOVO „(Kristus, druhá Božská osoba), a že to bolo u BOHA-OTCA a spolu s Duchom Svätým tvorí súčasť Svätej Trojice. Mimochodom, tento text, prepísaný do obrazu, nájdeme i na našej kovovej DESAŤKORUNOVEJ MINCI (10 KS), kde vidíme tri postavy: uprostred Boha Otca, nad ním a z neho vyrastajúceho Krista (LOGOS-SLOVO, druhú Božskú osobu) a dole je Svätý Duch, ako o tom pútavo píše Titus Kolník v štúdii IKONOGRAFIA, DATOVANIE A KULTÚRNO-HISTORICKÝ VÝZNAM ENKOLPIÓNU Z VEĽKEJ MAČE (Slovenská archeológia, 1994, č. 1, s. 125­123).

V súvislosti so Sv. TROJICOU zvolil Konštantín Filozof i verš, už spomínaný TRIMETER, čiže TROJMIERU, tri dvojstopy, z nich každá stopa má dve slabiky. Akoby už samo metrum verša troma štvoricami slabík naznačovalo jednak Sv. TROJICU a štvorkou štyri ramená KRÍŽA, znaku SPÁSY a samého ukrižovania KRISTA. A do TROJICE trojitých anafor (básnických figúr opakujúcich na začiatku veršov to isté slovo), vyznačených spojkou „I“, slovesom SLYŠITE (v preklade „POČUJTE“) a podstatným slovom „SLOVO“ (vo veršoch 19­27) zasadil Konštantín ďalšiu básnickú figúru, tzv. PARONOMÁZIU (spojenie dvoch slov so spoločným KOREŇOM), a to SLOVIENI-SLOVO, ktorou akoby odvodzoval pôvod Slovienov od SLOVA (od Krista) a videl v slovienskom národe nový „vyvolený ľud Boží“. Naozaj, kompozícia, čiže umelecká stavba Proglasu, je súmerateľná s najdokonalejšími básnickými skladbami sveta.

Záverom o mužovi, ktorý stále miloval Múdrosť, môžeme povedať to, čo vlastne dávno o ňom povedal tzv. mních Chrabr (pravdepodobne sv. Naum, žiak Cyrila a Metoda): „Akže sa opýtaš... , kto vám písmená utvoril alebo knihy preložil a v ktorý čas, to všetci budú vedieť a odpovedajúc rieknu: svätý Konštantín Filozof, nazývaný Cyril... Taký um, bratia, Boh daroval Slovienom. “

Bratislava, 20. júla 1995

JÁN CHRYZOSTOM CARDINAL KORECBishop of the Nitra diocese in Slovakia the oldest diocese in Central and Eastern Europe, founded in 880

FOREWORD TO FOREWORD

When SS Cyril and Methodius arrived in Great Moravia in 863, with the gift of the Holy Scriptures, the Church had been living in the spirit of God’s Word for centuries. There were about 30 dioceses in Spain and an equal number in Gaul. In Britain and Ireland the Church had established a strong foothold and Germany felt the blessings of the activities of Irish missionaries St Columban and St Boniface. Although Italy was being destroyed by the wars with the Goths, Rome remained the spiritual centre of the world. But Constantinople was much bigger. It had armies and wealth, architects and artists, it had theologists and philosophers and above all Constantinople had a rich tradition of academic life and education. Greek literature was after Thucydides and Plato enriched also by SS Athanasius, John Chrysostom and Basil who apart from Athens studied in Constantinople too. St Irenaeus of Lyon in Gaul, Hieronymus, Augustine and the sons of St Benedict had, through their works, great influence on the west. This culture reached Slovakia via Charlemagne, and our forefathers became acquainted with the riches of the East from Constantinople through SS Cyril and Methodius.

When SS Cyril and Methodius brought to Great Moravia the Old Slavonic alphabet and the translation of both the Old and New Testament, they were aware of the value of their gift. Nowadays we are inundated by books that are of no value, which carry no ideas, or just tiny bits and faint traces of wisdom. But centuries ago one book was above all the treasures of the Earth. It was called the Book-or the Bible. There people could find the essence of wisdom. They honoured this book, so strong and brilliant in its wisdom, unique in the context of the world’s literature. This book formed the life of nations and their cultures. The Church placed the Holy Scriptures at the altar as the Word of God. Ceremonial oaths were made upon it. This reverence is still there. When the Gospels are read in the church amidst burning candles and incense people stand up. After the reading the Gospels are kissed by the priest.

According to the Church it is Christ himself who talks through the Bible. The love of the Scriptures is love of Him. For centuries the most precious gifts of nature were used and the most skilful artists were called to celebrate the Scriptures. The text was written on the finest parchment often in gold or silver calligraphic letters. The names of God and Jesus were often written in gold. The cover of the Scriptures, ornamented with ivory and gems, spoke of love and reverence of the Scriptures.

After SS Cyril and Methodius had finished their translation of the New Testament, especially of the Gospels, it was probably St Cyril, then called Constantine the Philosopher, who then introduced this spiritual masterpiece in a very special way-with the so-called “Proglas”. It is a “Foreword to the Holy Scriptures”-a wonderful poem, a literary jewel that stands at the very beginning of our culture.

...“for as it was promised by the prophets Christ comes to gather the nations for He is the Light of this world... Verily I say unto you, Slovienes this gift is indeed a gift from God... a gift to souls, a gift that never perishes a gift to all the souls that accept it.... Matthew and Mark, Luke and John teach all the nations saying:... Hear! Listen to the voice of your reason hear you, the whole Slovien nation hear the Word, sent by the Lord Word that feeds hungry human souls...“

The arrival of Constantine and Methodius in Great Moravia must have been a true spiritual revolution. They came to Nitra and to Devín with books translated in our language, they gathered the best of our youth at their academy and gave them education in philosophy, mathematics and music. They taught them how to study the Bible and how to understand its mysteries – all in a language they understood. And at the end, they celebrated the “service-mass” in Old Slavonic, together! The script they brought became the basis of Slovak and other Slavonic cultures. It was a treasure more precious then gold and silver. This script made a reality the hope that the Emperor Michael III expressed in a letter to Prince Rastislav, in which he spoke of “a new script for your language... so that you too are counted among the great nations”.

The words from the Scriptures and liturgical books became in the Old Slavonic a living and functional language of literature. SS Cyril and Methodius achieved a success that was unheard of – Old Slavonic became the fourth liturgical language just like Greek, Latin, and Hebrew. Later it also became the language of a flourishing literature. In “The Life of Methodius” we read what happened in Rome in 867 after Pope Hadrian II received the Holy Brothers together with their disciples: ”Hadrian blessed their teachings, put the Gospels in Slavonic at the altar of St Peter the Apostle. ’In‘ The Life of Constantine“ it is said: ”The Pope accepted Slavonic books, blessed them, laid them in the church... and holy liturgy was sung upon them. Then he ordered the Slovien disciples to be ordained. And after they were ordained they sang the liturgy in the Church of St Peter the Apostle in Slavonic... and they sang praises the whole night long... “

Our poet looked at the Word that was at the beginning of the life of our nation and that was its strength for generations: ”O, Lord preserve the word of our fathers, for that was the manna on which our youth flourished and gave fruit, that was the manna that gave and will give our people power to grow, even when hit by hard times... “

Look at the ideas that were considered central in the lives of our forefathers. This is a prayer that we can find in ”The Life of Constantine:“

”My Lord and my God you extended the sky and laid the earth, you made everything out of nothing you always hear those that obey your will and your commandments. Hear my prayer... “

From the beginning our manna in the desert was the word of the Gospels. This word, which later, due to unfavourable circumstances, was not used directly on our territory, was in an astonishing way preserved among the heirs of eastern liturgy, kept alive though the contacts with other Slavonic languages and incorporated in church songs that were sung here for centuries.

Critics dubbed ”Proglas” a ”unique piece of poetry, a fervent praise of the Word, written with an exquisite sense for the beauty of the word and a gift to explain the truth and mysteries through metaphors and images.“ A connoisseur of Old Slavonic and other literatures of that time, wrote that such an invocation to a nation to cherish books written in its own language is absolutely unique. ”Proglas“ demonstrates the high level that Old Slavonic reached in the field of poetry from its beginnings. This all in age when most of the other nations in Europe could boast no artistically demanding poetry forms written in their national languages.

Today it is necessary to underline that inventing the Old Slavonic script was not only a cultural milestone. It was also a spiritual and a truly Christian act. The first books that were translated into Old Slavonic were the Holy Scriptures and liturgical books. Other books, dealing for example with law and other topics, were written only later. And the first work of art, the wonderful poem ”Proglas“, was again directly connected with faith. The foremost task of the new script was to serve the faith and Christian life. This is what Emperor Michael said to prince Rastislav in ”The life of Constantine“: ”Try... from the bottom of your heart... to search for God... encourage everyone to walk on the way of truth... so that you too will accept the reward in this and in your future life for all souls that will accept Christ... in that way you will be remembered like the great Caesar Constantine... “

The word of the Gospels was our spiritual treasure from the beginning. Even if, on our territory, it was used in liturgy only scantily, it survived as a part of church and folk songs, proverbs, sayings and folk stories. Today we ask ourselves how could Constantine write such a truthful and impressive poem as ”Proglas“, or the Foreword to the Gospels? Fra Angelico is believed to have said : ”Who wants to paint Christ must live with Him... “

Constantine lived what he said in ”Proglas“-he lived the Gospels and he lived with Jesus Christ. In ”The Life of Constantine“ we read about his fruitful mission in the land of the Khazars: ”When Kaghan said farewell to the Philosopher, he gave him many gifts. But he did not accept them and said: Give me all the Greeks you captured, that will be the most precious gift. They gave him two hundred of them. Satisfied he went on his way. “ Such an act of love was quite unique in those times. This was the novelty that the Gospels brought about. The author of ”Proglas“ lived in their spirit. Not only his words, but his whole life spoke of Christ. A similar act of Christian love testifies to the beauty of his soul and of his personality. This is how ”The life of Constantine“ describes his visit to Kocel, son of the Prince Pribina: ”Kocel liked Slavonic books very much, learned them and chose fifty disciples to be taught them too. He honoured Constantine in many ways and then bade him farewell. And Constantine took no gold, no silver nor anything from Kocel or Rastislav for his teaching, but asked for 900 prisoners and then let them go. “ This is the spirit of ”Proglas“. This is the Christian love and forgiving that the Church through the faithful ones taught both with words and with actions.

In our and in every other country the words of ”Proglas“ have lost nothing of their power: ”Christ comes to gather the nations for He is the Light of this world... “ These words written sometime after 863 found their echo in the words of St Peter’s successor, John Paul II when he said to the youth of Slovakia during his visit in 1995:

”My dear boys and girls... Christ, son of God and our redeemer fully responds to the purest desires of human heart. He is come so that we“ might have life and that might have it more abundantly. “ (John 10, 10) He has ”the words of eternal life“ (John 6, 68). He is ”the way , the truth, and the life. “ (John 14, 6)

Proglas tells us: ”Hear! Listen to the voice of your reason hear you, the whole Slovien nation hear the Word, sent by the Lord Word that feeds hungry human souls...... likewise withers the soul. when it lives not the way of God, when it hears not the Word of God.... Verily I say unto you, Slovienes this gift is indeed a gift from God... Matthew and Mark, Luke and John teach all the nations... “

The same words could be heard from Peter’s successor in Nitra, where the first Christian temple was founded in 828 and first dioceses in 880. ”Dear friends, contemplate the priceless value of God’s gift. Since the times of St Cyril and Methodius it has been cherished by generations of your forefathers. Accept it in freedom that recognises responsibilities and cultivate it further. “

Pope John Paul II made in Apostolic letter of 31st December 1980 SS Cyril and Methodius co-patrons of Europe-together with St. Benedict. Since that time Constantine the Philosopher has been rediscovered and is more vividly remembered in Christian Europe and other countries. While some historians may have doubts about who was the real author of ”Proglas“, many take it for certain that Constantine was the spiritual father of this poem that reflects his spirit, his heart, his education, his poetic talents, his apostolic zeal, and his figurative language. The figures of speech and images of ”Proglas“ are the same as were used during the mission in the land of the Khazars, his disputes in Venice and are remind us of his typical phrases, such as ”to write on water“ etc. Through his ”Proglas“ Constantine is alive, here in Slovakia, in Europe and in the whole world. Even today, his words have lost nothing of their power.

Christ comes to gather the nations,... he has been gathering them for centuries even though people, his own people stood in his way. He wants to gather the nations in love and understanding, even if we still most of the time stand in his way. So we live in hope and we live in misery, we live in misery and we live in hope. The words of ”Proglas“ that describe the soul that is dead without books find a special echo in Slovakia, where we experienced a great persecution of Christ’s followers. Jails, gulags and, before that, gas chambers-souls without the law of God were not only dead, but were wretched as well.

How many dead souls are in the world and in Europe today? This is a thought that makes one shudder... Christ is left on Golgotha. He, the Way, the Truth, the Life is exiled far from Bethlehem. What animosity some people show him... One of our poets said: trees and Walls everywhere are trembling with horror. It is as if Herod had come to life again... who will gather the nations if not Christ, the Truth and the Life? What will happen to us if we expel Him? Another poet cried out: ”O Lord, do not depart from Europe!“

Slovakia might be unique among the nations of Europe and the world for it carries in its state insignia the cross and the Preamble to the Constitution refers to the truths of Christianity, to traditions of SS Cyril and Methodius and to values of life. Now that we have achieved liberty in the Slovak republic, we often stand looking around and ask, what we are to do, whom we should follow and trust. Is that necessary? We have everything we need for a healthy development of our nation. It is only through our work and our common efforts that we can go forward. Our nation has in the span of a thousand years build a manifold and flourishing culture. It grew from the lives of our fathers and mothers, sons and daughters, from their hearts and their souls, from their love and their sacrifices. They drew strength inside and outside the temples from prayers, words of God and his mercy. They lived and grew ”in God’s way“ as it is said in ”Proglas“. This is the way the professors and students of Academia Istropolitana (a university founded in 1465) lived, it is way that was followed by people at the University of Trnava founded in 1635. It was the way of the great spirits of this nation, of people like Bernolák, Hollý, Mojzes, Kuzmány, ·túr, Sládkovič, Radlinský, of the generations of our poets and scientists.

What about us and our time? Today we and our country too have to grow in God’s way. Our future too lies in ourselves. As one of our poets said, the seed of things to come, of our destiny and future is not growing outside, but inside, it is in individuals, families, nation, in schools and fields, factories and in life. ”Proglas“ says: ”for to the one who will accept these letters Christ himself will reveal his wisdom, your souls too he will

And it has a lot to offer to other nations too.

Nitra Castle 15th May 1996