Chcel by som sa hnevať dodatočne na svet,
na ľudí, na bojazlivcov, zbabelcov,
šťastlivcov, nenažrancov, zaklínačov hadov,
ale nedokážem ťažké bremeno zniesť.

Na hnev treba energiu a rôzne iné fígle
a ja už nedisponujem ani dušou holou,
vyplápolal som si ohne nad popolom,
už ani iskierka citu sa vo mne nemihne.

Nenávisť, spaľujúca riava pozemského tlenia,
v záhrobí nezaváži viac, ako pavučina biedna,
ako vírus rozpadu a nenápadná smietka,
a spolu s láskou v prázdne ozveny sa menia.

Nenávisť, ty sladká túžba po odplate,
už tebou nemám zalátané svoje gate,
už nevyškriabeš oči, ničotou prekliate,
s práchnivým údelom strácaš sa v diaľke.

Chcel by som sa hnevať, ale už nemusím,
nikdy viac neznížim sa k úderom
a so svojím nemohúcim paradoxným údelom
všetkým vášňam bytia navždy odtrúbim.