Roku 1817 vyšla práca londýnskeho lekára Jamesa ParkinsonaAn Essay on the Shaking Palsy“ (Parkinson, 2002) (obr. 1.1.1). V práci systematicky opísal šesť pacientov s príznakmi, ktoré v súčas­nosti charakterizujú ochorenie nesúce jeho meno: „...mimovoľné trasľavé po­hyby so zníženou svalovou silou na čas­tiach tela, ktoré sú v pokoji, ba dokonca, aj keď sú podopreté, s tendenciou k na­kláňaniu trupu dopredu a tendenciou k prechodu z chô­dze do behu; zmysly a intelekt sú neporušené...“ (voľný pre­klad). Ochore­nie nazval paralysis agitans. V úvode knihy spomína aj viaceré his­torické osobnosti medicíny (Galéna, Syl­viusa a Sauvagesa), ktorí už pred ním opísali niektoré symptómy ochorenia.

Galén (129 – 200) sa vo svojich spisoch venoval trasu. Napísal stať „De tremore“. Rozlišoval dva typy trasu: voluntárny a vitálny. Rozlišoval medzi tremorom, ktorý sa vyskytoval pri činnosti, a trasom v pokoji, ktorý nazýval palpitáciou. V súvislosti s trasom používal aj termín rigor (silný intenzívny tras celého tela). Tento termín má však v súčasnosti už iný význam. Liečba trasu, ktorú navrhoval Galén, by dnes určite vyvolala úsmev. Zdá sa, že Franciscus de le Boë Sylvius (1614 – 1672) bol prvý, kto jednoznačne roz­lišoval medzi pokojovým a akčným tremorom. Rozdiel medzi pokojovým a akčným trasom opísal aj neskorší lekár Márie Terézie a zakladateľ tzv. Prvej viedenskej školy Gerard van Swieten (1700 – 1772) (Koehler a Keyser, 1997). Francois Boissier de Sauvages de la Croix (1706 – 1767) použil pre poruchu, pri ktorej „znížená svalová flexibilita vedie k problémom pri iniciácii chôdze“, názov „sclerotyrbe festinans“ (Parkinson, 2002). Príznaky pripomínajúce symptómy Parkinsonovej choroby (PCH) sa spomínali aj v ďalších lekárskych spisoch od staroveku, ale žiaden predchodca Jamesa Parkinsona nedokázal nájsť súvislosti medzi jednotlivými symptómami ochorenia a opísať celý syndróm. Práca Jamesa Parkinsona však zostala relatívne dlho nepovšimnutá.

Komplexne a detailne opísal ochorenie a jeho vývoj aj nemecký filozof a diplomat Wilhelm von Humboldt. V listoch z rokov 1828 – 1835 opisoval príznaky vlastnej choroby, ktoré zahŕňali pokojový tras, mikrografiu, nešikovnosť, poruchy vykonávať rýchle komplexné pohyby. Opísal aj typickú parkinsonovskú postúru.

Päťdesiat rokov po vydaní Parkinsonovej monografie zakladateľ modernej neurológie Jean-Martin Charcot doplnil klinický opis syndrómu. Presne opísal parkinsonovský tremor a jeho odlišnosti v porovnaní s inými typmi trasu. Demonštroval, že tras hlavy na rozdiel od trasu brady a jazyka nepatrí do obrazu PCH. Z príznakov, ktoré nespomínal James Parkinson, opísal maskovitú tvár nasledovne: „Tento špecifický výraz tváre sa pôvod­ne nedocenil. Nenachádza sa v Parkinsonovom opise. Verím, že som prvý, kto upozornil na tento príznak, ktorý tak bije do očí a ktorý sám osebe stačí na ľahké určenie diagnózy...“ (voľný preklad). Ako prvý zavie­dol aj pojem rigidity pre špecifické zvýšenie svalového tonusu (Goetz, 1986). Do liečby PCH zaviedol extrakt z ľuľkovca zlomocného (Atropa bella­donna), ktorý obsahuje predovšetkým atropín, ale aj hyoscia­mín a skopo­lamín. Ako prvý opísal aj pacienta s PCH, ktorý nemal tremor. Preto zamietol názov ochorenia zavedený Parkinsonom „paralysis agitans“ a pomenoval ho Parkin­sonova choroba (PCH). Tým sa začala éra tohto ochorenia ako klinickej jednotky.

Charcotov asistent, neurológ a neuropatológ Eduard Brissaud bol prvý, kto suponoval, že porucha pri PCH je lokalizovaná v mozgu a predpokladal ju v subtalamickej alebo pedunkulárnej oblasti. Dovtedy sa myslelo, že ide o poruchu svalov alebo neurózu. Neskôr, roku 1895, opísal pacienta s parkinsonovským syndrómom, ktorý mal tuberkulóm v oblasti substantia nigra, a upozornil, že substantia nigra môže byť anatomickým substrátom parkinsonizmu (Brissaud, 1895).

Ďalší pokrok v poznaní patológie PCH priniesla práca Tretiakova. Na základe vyšetrenia mozgov deviatich pacientov s PCH ako prvý postu­loval, že pre PCH aj postencefalitický parkinsonizmus sú typické lézie substantia nigra. Upozornil na redukciu počtu pigmentových buniek v substantia nigra a spájal ju s poruchou svalového tonusu pri PCH. Opísal aj zvláštne inklúzie v cytoplazme nigrálnych buniek (Tretiakoff, 1919) a neskôr ich nazval po ich objaviteľovi „corps de Lewy“, pretože tieto bunky opísal ešte roku 1912 Friederich Lewy (Lewy, 1912).

Koncom 50. rokov viacerí autori zistili, že dopamín je neurotransmi­terom v mozgu a že sa vo vysokej koncentrácii nachádza v putamene a nucleus caudatus (Carlsson et al., 1958, Sano et al., 1959, Bertler a Rosen­gren, 1959). Carlsson dokázal, že rezerpín ako depletor dopamínu vyvo­láva u králikov príznaky podobné parkinsonizmu. Tieto príznaky sa dali odstrá­niť levodopou (syn. L-dopa) (Carlsson et al., 1957). Ehringer a Hornykie­wicz zistili, že u pacientov s PCH je v striáte znížený obsah dopamínu (Ehringer a Hornykiewicz, 1998). Tým sa zavŕšilo odhalenie podstatných neuroanatomických a neurochemických zmien vyvolávajú­cich motorické prejavy parkinsonizmu.

Od týchto poznatkov bol už len krôčik k snahe o substitúciu chýbajú­ceho dopamínu pri liečbe PCH. Birkmayer a Hornykiewicz ako prví refero­vali o dramatickom terapeutickom efekte i.v. podávanej L-dopy (1962). Následne Cotzias a spolupracovníci použili vysoké dávky D/L-dopy s postupnou pomalou titráciou (Cotzias et al., 1967). V tomto čase sa však objavili aj práce spochybňujúce efekt L-dopy pri PCH (Fehling, 1966). Navyše podávanie vysokých dávok samotnej L-dopy prinášalo výrazné nežiaduce účinky a veľká časť pacientov túto liečbu netolerovala. Z týchto dôvodov sa už v druhej polovici 60. rokov začalo experimentovať s po­dávaním L-dopy s inhibítormi dekarboxylázy aromatických amino­kyselín (AADC). Klinické uplatnenie nakoniec našli RO4-4602 (benserazid) a MK 485 (karbidopa) (Birkmayer a Mentasti, 1967, Siegfried et al., 1969, Cotzias et al., 1969, Calne et al., 1971). Roku 1975 sa stali komerčne dostupnými preparáty L-dopy s benserazidom (Madopar) a karbidopou (Sinemet), a tým sa liečba PCH L-dopou dostala do bežnej klinickej praxe.

Roku 1974 bola publikovaná prvá klinická dvojito zaslepená štúdia s agonistom dopamínových receptorov bromokriptínom pri PCH (Calne et al., 1974). Zavedenie dopamínergickej liečby znamenalo dovŕšenie jednej etapy poznávania a liečenia tohto ochorenia a chvíľu sa dokonca myslelo, že problém PCH je prakticky vyriešený. Ako ukázali ďalšie roky, problém liečby PCH je podstatne zložitejší ako substitúcia chýbajúceho dopamínu.

PCH ako nozologická jednotka bola rozpoznaná začiatkom 19. sto­ročia. V tej súvislosti vzniká otázka, prečo sa toto klinicky veľmi charakteristické ochorenie nerozpoznalo už predtým. Jedna z úvah viedla k predstave, že toto ochorenie priniesla až priemyselná revolúcia, ktorá sa začala v období Parkinsonovho objavu a priniesla zhoršenie životného prostredia. Pri skúmaní histórie sa však ukázalo, že príznaky pripomína­júce toto ochorenie sa vyskytovali už od pradávnych čias. Začiatkom

19. storočia však postúpili systematické znalosti v medicíne natoľko, že James Parkinson pri svojom nespornom pozorovacom talente bol schopný odlíšiť typické prejavy parkinsonizmu od prejavov starnutia a rozpoznať asociáciu typických príznakov PCH ako klinickú jednotku.

Jednotlivé príznaky PCH sa však nachádzajú už v starých medicín­skych textoch staroveku. Najstarší známy medicínsky systém pochádza z Indie a vznikal v priebehu 5. – 2. tisícročia pred naším letopočtom. V Sanskrite sa nazýva Ayurveda. Už v týchto textoch sa nachádzajú opisy príznakov, ktoré pripomínajú PCH, a ochorenie sa nazýva Kampavata (Kampa – tremor) (Manyam, 1990). Na liečbu Kampavaty sa okrem iného používal aj prášok zo semien Mucuna pruriens, ktoré, ako sa neskôr uká­zalo, obsahujú veľké množstvo L-dopy. Damodaran a Ramaswamy roku 1937 zistili, že prášok zo semien Mucuna pruriens obsahuje 1,5 % čistej L-dopy (Damodaran a Ramaswamy, 1937).

Aj v najstaršom čínskom medicínskom texte Huang Di Nei Jing Suwen, ktorý vznikal približne 500 rokov pred n.l., sa opisujú príznaky typické pre PCH (Zhang et al., 2004). Často sa citujú aj opisy zo Starého a Nového zákona, ktoré pripomínajú ľudí postihnutých PCH: „V deň, keď sa ti počnú strážcovia domu chvieť a zhrbia sa (kedysi) mocní mužovia, ustanú mlečky (v práci), keďže aj zredli, a zaľahne tma na tie, čo dostávajú videnia oknami.“ (Kniha kazateľ 12:3) a „Bola tam žena, ktorá osemnásť rokov mala ducha neduživosti, bola zhrbená a nemohla sa ani trochu narovnať.“ (Lukáš 13:11).

Parkinsonova choroba je teda súčasťou ľudského bytia odpradávna a napriek nesporným pokrokom v našom poznaní zrejme ešte dlho bude zamestnávať výskumných pracovníkov a lekárov a bude prinášať strá­danie pacientom a ich blízkym. V tejto knihe sa pokúsime zachytiť súčasný stav poznatkov o tomto ochorení a poskytnúť praktické rady, ako postupovať pri jej liečbe.