[15]
Život každého z nás sa skladá z príbehov. Môj život tiež, ale tentoma poznačil
na tele, na duši, presmeroval moje životné hodnoty a priority. Všetko vyvolalo
ochorenie – skryté, vrodené, o ktorom somnemala ani tušenie. Neviem,
čo bolo príčinou jeho aktivácie, ale prepuklo nečakane, aj keďmoje telo už
signalizovalo, že niečo nie je v poriadku.
Mala som 39 rokov, pracovala som, študovala, športovala, žila svoj život
naplno amala som veľa plánov do budúcnosti. V ten rok sombola o niečo
viac zaťažená osobnými problémami, mala som viac práce, viac povinností.
Na oddychmi zostávalo lenminimum času. V druhej polovici roka som
spozorovala zvýšenú únavu. Pripojili sa problémy s dýchaním, mala som
neustále pocit nedostatku kyslíka. Napriek únave som zle spala, často som
sa budila, kašľala soma začali ma trápiť bolesti pod rebrami. Navštívila som
lekárku, avšak pri vyšetrení sa nič podstatné nezistilo, takže sompokračovala
ďalej, aj keď už ťažšie a čímďalej, týmbolestnejšie. Záchvaty kašľa sa stupňovali.
Obvodná lekárkama odporučila k neurológovi, ktorý ma taktne smeroval
k psychiatrovi, „veďmôže ísť o psychický problém“. Podľa neho „neovládam
vlastné dýchanie“. Neurológmi v dobrej viere predpísal lieky na upokojenie,
a tým celú záležitosť vyriešil. Obvodná lekárka sa tým viac nezaoberala, veď sa
predsa nič nezistilo. Skutočnosť, že som sa cítila zle, nikoho nezaujímala. Ťahalo
sa to takmer tri mesiace.
Dva dni pred Vianocami som skolabovala. Nemohla somdýchať, bola som
na smrť unavená. Boleloma v podrebrí, celé telo sommala nejaké nafúknuté.
Srdce búchalo ako opreteky, nedokázala somnič robiť. Nedokázala som
prejsť pár metrov amala somproblémy s artikuláciou. Cítila som sa veľmi
zle, nedokázala som sa najesť, bolomi nevoľno. Manžel ma nasilu odviezol
na pohotovosť. Najskôr sombola za simulanta, avšak vyšetrenia odhaľovali
neustále nové a nové problémy. Hospitalizovali ma a chceli mi operovať žlčník,
ktorý sa niekoľkonásobne zväčšil. Zaujali ichmoje opuchnuté končatiny,
moje ťažké dýchanie a v neposlednom rade nepravidelná činnosť srdca. Srdce
letelo ako opreteky, nevládalo prečerpávať krv, následkom čoho sami tvorila
v pľúcach voda, ktorá sa okrem toho usadila v celommojom tele a nechcela
dobrovoľne odísť. Srdiečko išlo len naminimálny výkon.
Po niekoľkých vyšetreniachmi lekári stanovili diagnózu, o ktorej somdovtedy
nikdy nepočula. Lekár, ktorý robil vyšetrenie srdca, bol kumne úprimný
a povedal, že somprišla nevhod, pretože „idú Vianoce a teraz nebude so
mnou nikto nič robiť“. Poučil ma však, aby som si dávala pozor, nič nerobila,
oddychovala a v januári prišla na ďalšie vyšetrenie. Tým, že mi nepovedal úplne
všetko, mi chcel dopriať „pokojné Vianoce“. Ja som si až neskôr uvedomila,
že mohli byť moje posledné. Po dvoch dňoch sompožiadala o ukončenie
hospitalizácie, pretože počas sviatkov somnou skutočne nič nerobili – dávali mi
infúzie, ktoré môj stav len zhoršili. V piatok ma teda prepustili.
V sobotu somabsolvovala vyšetrenie u inej lekárky, ktorúmôj manžel požiadal
o konzultáciu. Bolo to v nemocnici, kde som spádovo ani nepatrila. Táto lekárka
nemala zbytočné poznámky, nebola teatrálna a najdôležitejšou sompre ňu
v tenmoment bola ja. Okamžite ma hospitalizovali na jednotke intenzívnej
starostlivosti (JIS), nasadili liečbu a začal sa boj omôj život. Áno, o život!
Situácia bola taká vážna. Návrat do týchto okamihov sa odvíja ako v zlom
filme. Telo zoslabnuté, reagovalo úplne neprimerane, odmietalo sa vrátiť do
normálu. Akoby rezignovalo. Pod dávkami silných liekov sa však predsa len
začalo spamätávať. Celé sviatky aj Nový rok som strávila v nemocnici, odkiaľ
nasledoval prevoz na špecializované oddelenie NÚSCH v Bratislave.
Podstúpila sommnožstvo vyšetrení, množstvo rozhovorov s lekármi. Stále som
verila, že všetko sa zmení, že znovu budem zdravá. Bola sompomerne mladá,
Dostala som vzácny dar
1...,5,6,7,8,9,10,11,12,13,14 16,17,18,19,20,21,22,23,24,25,...58