[16]
dovtedy sombola úplne zdravá, zdravo som žila,bola som silná amala som
milión dôvodov na to, aby somo svoj život zabojovala. Dostala som sa do
rúk najlepších odborníkov, do rúk spočiatku cudzích ľudí, lekárov, ktorých som
postupne spoznávala a verila som im.
Začiatok a prvý atak ochorenia bol úspešne potlačený a ja som sa vrátila späť
do predtým zabehnutého kolobehu. Spočiatku somviedla rovnaký život, ale
predsa len sa niečo zmenilo. Spomalila som, začala som si všímať signály svojho
tela. Pravidelné užívanie liekov a návštevy kardiológa sa postupne stali súčasťou
môjho života. Zdalo sa, že som sa uzdravila. Ale bolo to skutočne len zdanie.
Chorobu nebolo vidno, nebolela, ale postupne sa vyvíjala, žiaľ, vmôj neprospech.
Nevzdávala som sa a presviedčala seba aj okolie, že je všetko v poriadku. Za
úsmev som toho skryla nekonečne veľa.
Situáciu somodľahčovala humoroma pozitívnou náladou. Moje okolie
netušilo, že som vôbec chorá. Aj keď som tomožno ani sama úplne nevnímala,
alebo som to nechcela priznať, sily sa postupne strácali. Riešila som to
obmedzovanímnajrozličnejších činností. Redukovala som svoj život, až sa
obmedzil na nevyhnutné minimum. Môj manžel a synmi pomáhali stále
viac. Boli milí a ohľaduplní, nebolo im treba nič hovoriť, sami vedeli, kedy
musím spomaliť a kedy mi majú pomôcť. Báli sa omňa a niekedy ma až príliš
kontrolovali. Vždy sombola samostatná a ich záujemmi často liezol na nervy.
Vadilomi, že ma vidia slabú, že spozorovali, že sami pohoršilo, aj keď som sa
to snažila pred nimi skrývať. Bola som často protivná a odmietala som si to,
samozrejme, priznať. Choroba sa dostala do štádia, keď sa už nechcela vrátiť
ani omilimeter späť, naopak, začalamať náskok. Napredovala neúprosne,
ničilama, ničilamoje telo, jej dôsledkom sa zhoršovala činnosť ďalších
orgánov. Začiatkom rokami implantovali kardiostimulátor s defibrilátorom.
Tento čarovný strojček mal pomôcť môjmu srdiečku amal ma ochrániť pred
jeho prípadným zlyhaním. Tak veľa som si od neho sľubovala. Opak bol však
pravdou. Rapídne zhoršenie prišlo ako odpoveď na pokus o zlepšenie. Srdiečko
pracovalo stále slabšie. Nastalo obdobie života, ktoré postupne prestalomať
podobu života. Neustála nevoľnosť, únava, vyčerpanie, problémy s dýchaním,
neustále zavodnenie organizmu. Telo postupne vypovedávalo svoje funkcie. Na
jar sombola zapísaná na čakaciu listinu. Transplantácia predstavovala jedinú
možnosť záchrany môjho života. Moje srdiečko, ktoré mi statočne slúžilo 43
rokov, postupne odchádzalo.
Nikdy somneuvažovala nad tým, ako prichádza smrť. Vtedy som to však cítila.
Prišlo horúce leto a s nímpre mňa čímďalej, tým ťažšie dni. Trápil ma neustály
smäd, ktorý somnemohla uhasiť. Limitovaných 1,5 litra tekutín vrátane
polievky a ovocia som sa snažila dodržať, aj keď niekedy som jednoducho
zlyhala. To sa okamžite odzrkadlilo na zadržaní tekutín v tele. Prežívala
somnekonečné noci, keď somnemohla spať, dusila som sa. Bola som taká
vyčerpaná, že somnevládala žiť. Vyčerpal ma aj obyčajný rozhovor. Dostala
som sa na dno svojich síl. Najhoršia bola nemohúcnosť. Nemohla somnič robiť,
len byť trpezlivá a čakať. Chorobama naučila pokore, trpezlivosti a viere. Čakala
soma verila, že zlé dni pominú. Mala som strach, ale snažila som sa ho potlačiť.
Úsmev a optimizmus ma nikdy neopustili. Mala somokolo seba svoju rodinu
a priateľov, úžasných ľudí, ktorých lásku, vnútornú silu a podporu som cítila vo
chvíľach najťažších.
S chorobou som žila 4,5 roka. Posledné dni však boli také ťažké, že som si nahlas
priala, aby sa to už skončilo. Vždy som si vážila a ctila nielen svoj život, ale
aj životy druhých. Nikdy som si nepriala smrť iného človeka. Ani vtedy tomu
nebolo inak. Vedela som, ktomôže byť mojímdarcom, vedela som, že tomusí
byť mŕtvy človek, s mŕtvymmozgom, ale bijúcim zdravým srdcom. Veľmi som
prosila, aby mi ten, kto bude odchádzať z tohto sveta, zanechal svoje srdiečko,
1...,6,7,8,9,10,11,12,13,14,15 17,18,19,20,21,22,23,24,25,26,...58