[26]
Návrat k životu
Žil somako veľa iných ľudí. Moje zamestnanie bolo náročné a predstavovalo
veľkú psychickú a fyzickú záťaž, 24-hodinové služby, neustále riešenie nových
úloh, plus štúdium. V súkromí stavba domu a práce vždy až nad hlavu.
Každodenne som chodil peši 3 až 5 km rýchlou chôdzou – žiaden autobus,
električka, každý deň okrem zlého počasia. Zdravo som sa stravoval, aj žil.
Alkohol sompil výnimočne, pri oslavách 1-2 štamperlíky, prípadne pohárik vína.
Umôjho obvodného lekáramám zaznačenú chrípku len dvakrát, keď sombol
aj na týždňovej PN. To bolo ešte na začiatku pracovného obdobia. Okrem toho
som chorobu nepoznal, pravidelne somabsolvoval preventívne prehliadky.
V určitomobdobí som začal pociťovať chvenie a vyčerpanosť. Riešil som to
aktívnymoddychom– plávaním, turistikou, prechádzkami do lesa, v zime
návštevou sauny. Povinností v zamestnaní pribúdalo a ľudí na ňu ubúdalo.
Stres sa zvyšoval rôznymi administratívnymi nariadeniami, neustálym tlakom
a zostavovaním rôznych, často zbytočných štatistík. Veľa ľudí z tejto práce
dobrovoľne odchádzalo. Ja somodišiel v 52 rokoch tiež, do výsluhového
dôchodku. Cítil som sa vyčerpaný, mával som často závraty hlavy. Občas sami
zvýšil krvný tlak. Cítil som, že sa niečo blíži. V duchu som to tipoval namozgovú
príhodu. Našťastie, po odchode zo zamestnania všetko prestalo a cítil som sa
veľmi dobre. Napĺňalama práca okolo domu, v záhrade, včelárstvo, turistika.
Žiaden stres. Po štyroch pokojných rokochma spoluobčania nahovorili, aby
som sa v obci ujal funkcie hlavného kontrolóra. S funkciou prišiel znovu stres,
nikto nebol s ničím spokojný. Boje skupiniek poslancov medzi sebou, starostom
a občanmi. „Kontrolór, rieš to!“ Po jeden a pol roku som to chcel nechať, ale
ťažký infarkt ma predbehol.
V tú noc som sa zobudil spotený a prišla namňa slabosť. Napil som sa vody
a po chvíli to prešlo. Ráno sommal zvýšený tlak. Nepokladal som to za niečo
vážne, ale šiel som k lekárovi, kde somdostal lieky na tlak. Mal sompredplatenú
týždňovú rekreáciu s manželkou a tak sme asi o 4 dni na ňu odišli. Mal som
zvýšenú teplotu 37,3° C a cítil somúnavu. Po návrate somopäť navštívil lekára
a v jeho ordinácii prišla namňa neuveriteľná slabosť, zalial ma pot. Dostal som
ťažký infarkt. Asi o 3 minúty tambola záchranka a o ďalších 5-6 minút somuž
ležal na operačnej sále vo VÚSCH v Košiciach, kde mi prepchali všetky upchaté
cievy. Okrem jednej – po prvomnočnom infarkte. Áno, tá nočná nevoľnosť
bol infarkt, o ktorom somani nevedel a nevenoval sommu žiadnu pozornosť.
Tento infarkt bol však iný. Podľa informácie lekára takýto infarkt neprežije ani
5 % ľudí. Ja som však zostal žiť. Srdce sa nafúklo, vážne bola poškodená ľavá
komora. Nasledovala niekoľkotýždňová liečba v nemocnici. Mal somdojem, že
z najhoršieho som sa dostal.
Po príchode domov, asi po týždni, sami začalo horšie dýchať. Každý deň sa
mi dýchalo ťažšie. Trvalo to asi týždeň, pričomposledné dva dni somuž v ľahu
nemohol spať a dýchať vôbec. Synma zaviezol ku kardiológovi a tenma poslal
ihneď do nemocnice, kde mi zistili vodu v pľúcach. Došiel som tamna poslednú
chvíľu, takmer už bez nádeje. Vytiahli mi na trikrát 4,1 litra vody zafarbenej do
červena. Lekári urobili všetko preto, aby sami uľavilo. Po troch týždňoch som sa
vrátil domov, ale o pár dní sa to zopakovalo.
Prežil som, ale veľmi som zoslabol. Už somnemohol vôbec chodiť, všade len
na vozíku. Bol som totálne slabý. Lekár mi navrhol, že po dohode s NÚSCH
v Bratislave ma zaradia do transplantačného programu. Vo VÚSCH v Košiciach
mi urobili najrozličnejšie vyšetrenia srdca, niektoré sa však už nedali urobiť,
nakoľko hrozila jeho perforácia (roztrhnutie srdca). Nevládal somuž takmer nič.
Dýchalo sami ťažko a už sami ani nechcelo. Psychicky sombol na dne a cítil
som, že to je koniec. Nepomohlo ani obrovské úsilie všetkých lekárov, sestier,
záchranárov a ostatného personálu. Veľmi som schudol.
1...,16,17,18,19,20,21,22,23,24,25 27,28,29,30,31,32,33,34,35,36,...58