[35]
Starý život s novým srdcom
Celý život, t. j. do okamihu, kýmmi nezistili choré srdce, som športoval,
záhradkárčil, venoval sa turistike, prechádzkam, športovýmaktivitám s mojou
manželkou a dvoma dcérami a, samozrejme, práci. Ešte za slobodna som sa
venoval v našej dedine divadlu, kde sme spolu s manželkou odohrali nejedno
predstavenie. Môj život bol pestrý nielen po športovej, ale aj kultúrnej stránke. Až
do osudného roku 2001.
V tom roku som šiel na vyšetrenie na krčné oddelenie z dôvodu neustáleho
pocitu cudzieho telesa v hrdle. Lekárkami naordinovala rôzne inhalácie
a injekcie, ktoré somabsolvoval celý rok. Problém sa nevyriešil. Mala zrejme
nejaké podozrenie, pretoma poslala ku kardiológovi. Vyšetrenie, ktoré som
podstúpil, ukázalo, že sa s mojím srdcomnaozaj niečo deje. Urýchlene ma
poslali na echokardiografické vyšetrenie. Výsledky echa ukázali, že srdce mi
funguje iba na 35 %. Bol to šok nielen pre mňa, ale aj pre moju rodinu. Nebol
však čas na ľutovanie sa, dôležitá a prvoradá bola liečba.
Po zistení diagnózy som však neupadol, ale naďalej pokračoval v aktivitách
ako pred chorobou. Držal som sa nasledujúcej zásady: pohyb + sviežamyseľ =
najlepší krok k uzdraveniu! Nepýtal som sa, prečo choroba postihla práve mňa.
Vedel som, koľko takých ľudí medzi nami je a žijú.
Po dvoch rokoch sa ukázalo, že stav sa zhoršuje a činnosť srdca bola už bola
len 25-percentná. Môj lekár somnou hovoril otvorene a povedal, že s najväčšou
pravdepodobnosťou bude potrebná transplantácia srdca. Po tejto správe mi
zovrelo hrdlo: „Ja a transplantácia? Ja, čo somnikdy nebol vážnejšie chorý?
Ja, čo som vždy všetko zvládal? Jamámmať teraz srdce niekoho cudzieho?“
Lekár videl moju šokovanú tvár a začal mi rozprávať príbehy pacientov, ktorí
podstúpili tento zákrok a naďalej žijú plnohodnotný život. Toma trochu
upokojilo. Súhlasil som s jeho odporúčanímdo NÚSCH v Bratislave, na
Oddelenie transplantácie a zlyhávania srdca. Nasledovalomnožstvo vyšetrení
a ja sombol zaradený do širšieho výberu s tým, že ak sa stav nezhorší,
transplantácia nebude nutná. Toma veľmi potešilo a vzbudilo nádej, že možno
nebudemmusieť podstúpiť takú vážnu operáciu. Žil som svojím životom
a naplno som sa venoval všetkému, čomi pomáhalo nemyslieť na chorobu.
Dva roky prešli a ja som fungoval.
Potomprišiel máj 2005. Turistický klub, ktorého som členom, organizoval
dvojdňový prechod Veľkou Fatrou. Prvý deň akcie sa skutočne vydaril. Bol som
spokojný. Mal somdobrý pocit, že som zvládol tak náročnú a dlhú túru. Vôbec
som si neuvedomoval, že prepínam svoje sily a podstupujem veľké riziko.
Druhý deň sa začal v pohode. Po dvoch hodinách som však začal pociťovať
únavu, ktorá sa rýchlo stupňovala a prešla do fázy, kedy somnebol schopný
urobiť ani krok. Všetko sa dialo za prítomnosti mojej manželky. Nevedelami
pomôcť, lenmi dodávala odvahu a silu na prekonanie „krízy“. Všetci turisti odišli,
a navyše, nebol tu žiaden telefonický signál. Musel som zmobilizovať sily. Po
hodinovomoddychu som sa prekonal a pomalým tempom sme došli do cieľa.
Neuvedomoval som si, ako veľmi riskujem.
Ďalší deň sompre istotu navštívil svojho kardiológa, ktorému somopísal
problémy predchádzajúcich dní. Po vyšetreniach sa zistilo, že srdce mi pracuje
len na 20 %. Liečba stav relatívne udržiavala, ale ja som cítil únavu stále
častejšie, intenzívnejšie, až nakoniec trvala stále. Každé ránoma dusil kašeľ.
Stávalo sa, že už po dvochmetroch pokojnej chôdze som fyzicky nevládal
amusel si sadnúť. Stav bol taký, že mamuseli hospitalizovať v NÚSCH, kde
sa ukázalo, že srdce zlyháva a jeho činnosť dosahuje len 17 %. Bolo jasné, že
stav sa zhoršil. Zasadlo konzílium lekárov. Rozhodnutie bolo jednoznačné:
„Transplantácia srdca je nevyhnutná.“ Bol sompredvolaný, oboznámený a bolo
1...,25,26,27,28,29,30,31,32,33,34 36,37,38,39,40,41,42,43,44,45,...58