[39]
Obyčajný príbeh neobyčajného človeka
Pobalená cestovná taška so všetkým, čo si myslíte, že budete potrebovať,
batériamobilu nabitá vždy namaximum, zvýšená ostražitosť, stále napätie.
Posledná, možno už stá kontrola povinných vecí, dokladov a vo vašom vnútri
ten neobyčajný pocit neistoty, miešajúci sa s očakávaním. Tomuto sa hovorí
život v neistote.
Uvažovali ste už niekedy nad tým, koľko v živote získavate tým, že ste zdraví? Čo
všetkomáte? Samozrejme je jasné, že každého z nás z času na čas trápia nejaké
tie zdravotné ťažkosti. No skúste si napríklad predstaviť, že by ste mali nejakú
ťažkú, možno nevyliečiteľnú chorobu. Položili ste si niekedy otázku, čo by bolo
keby? Ako by váš život vyzeral, ako by sa zmenil? Ako by ste na danú situáciu
reagovali vy? Na tieto otázky je ťažké odpovedať a ani ja sama nedokážem
dať tú správnu odpoveď, nomyslím si, že sú ľudia, ktorí by o tom vedeli veľa
rozprávať. Jedným z nich je aj môj ocko.
„Korigovaná transpozícia veľkých ciev,“ tak znel verdikt lekárov po viacnásobnom
vyšetrení. „Jednoducho povedané, vrodená chyba srdca. V tomto prípade je
transplantácia nutná. Iné východisko pre vás momentálne nemáme.“
Samozrejme, o tom, že ocinomá choré srdce, sme všetci vedeli. Rodičia pred
nami nikdy nezatajovali túto skutočnosť a ja som imbola za to vždy vďačná.
Nikdy nás neukájali zbytočným klamstvom, i keď niekto by tomohol brať ako
menšie zlo. Je jasné, že každý sa snaží svojimblízkymnespôsobovať zbytočnú
bolesť. O ockovej chorobe sme vedeli, ale verili sme a chceli sme, aby sa dala
liečiť. Bola to však len naša túžba, realita bola iná. „Jediné možné riešenie je
transplantácia.“ Daný verdikt nás zaskočil, s transplantáciou nik nepočítal.
Ockov zlý zdravotný stav sa rapídne zhoršoval a riešenie sme potrebovali
viac ako soľ. Bolesti hlavy, nedostatočné prekrvovanie organizmu, neustála
nevoľnosť, vyčerpanosť či problémy s dýchanímboli už na dennomporiadku.
I napriek tomu sme skôr dúfali v zlepšenie za pomoci liekov alebo príslušného
zariadenia na pomoc chorému srdiečku. Myšlienke na výmenu srdca sme sa
akosi bránili.
Nech sme sa jej akokoľvek vyhýbali, nech sme sa snažili akokoľvek, inámožnosť
neexistovala. Podstatným sa pre nás stal čas. Ocino bol zapísaný do čakacej
listiny a námnezostávalo nič iné, len čakať. Od toho dňa sa spoločníkom
na akejkoľvek ceste stal nabitý mobilný telefón a pobalená cestovná taška.
Po prvom týždni strávenom sledovanímdispleja namobilnom telefóne
a zvierajúcompocite neistoty sme sa začali dostávať naspäť do normálneho
života.
Čas čakania neurčí nikto. Môže to trvať dni, týždne, ba i mesiace.
Myšlienky však zostávali. A verte mi, že boli rôzne. Ten pocit nemohúcnosti bol
neopísateľný. Niekedy somdokoncamala pocit, že ocko to berie z celej rodiny
najlepšie. Aj keď s istotou vám to povedať nemôžem, ale vždy zostával pokojný
a vyrovnaný. Ak sa bál, musímuznať, že bol skvelýmhercom, pretože som to
na ňomnikdy nespoznala. Aj týmto spôsobomnás chránil a podporoval našu
nádej.
A jedného dňa to konečne prišlo. Pamätám si na to, akoby to bolo dnes.
Dodnes mi vo vnútri ostal ten zvláštny pocit tlčúceho srdca zvieraného
strachom, adrenalínomprúdiacim v mojom tele, i obavami. Ocko sa v ten deň
cítil zas horšie. Už sa to nedalo nevidieť. Ľahnúť si išiel až neskoro večer. Ja som
zaspávala s obavami, čo bude zajtra. Zrazu som sa prebudila na zosilňujúcu
melódiumôjho zvoniaceho telefónu. Napoly spiaca somnahmatala telefón.
Displej prudko svietil a ja somnebola schopná otvoriť oči. „To bude budík,“
napadlomi v prvej sekunde. No niečomi na tom v tej chvíli zrazu nesedelo.
1...,29,30,31,32,33,34,35,36,37,38 40,41,42,43,44,45,46,47,48,49,...58