[40]
Prinútila som sa pootvoriť oči a na žiariacomdispleji somuvidela neznáme
číslo. „Ktomôže volať takto uprostred noci?“ pýtala som sa v duchu samej seba.
Stlačila som zelené tlačidlo a v polospánku sompritislamobil k uchu. Začula
somneznámy mužský hlas. Jeho slová som takmer neregistrovala. Už, už som
mala na jazyku vetu, že to bude asi nejaký omyl, no v tom som začula tie slová:
„Tu kardiológia.“ Pre niekoho by tomožno znamenalo ďalšie nezmyselné slovo,
ktorému by neprikladal žiadnu vážnosť, no pre mňa to úplne stačilo. Prudko
som sa posadila na posteli a srdce mi zrazu začalo prudko biť. Môj mozog začal
hltať každučké slovo.
„Hľadáme pána.“ ozval sa znova neznámy hlas. Okamžite som sa hrabala
z postele: „Hneď vámho dám k telefónu. Bude to chvíľka.“ Hovorila som rýchlo.
„Potrebujeme jeho číslo,“ ozval sa znovamužský hlas. Bol neoblomný. V polceste
rútiaca sa dole schodmi somdiktovala ockovo číslo. Kým somdobehla do
obývačky, už mu volali. Zmätene sompozrela raz na ocka, raz namaminu.
Srdce mi neprestávalo prudko biť. Napäto som čakala, čo sa stane.
„Majú pre mňa srdce!“ Povedal ocko, hneď ako položil telefón. „ Posielajú
sanitku,“ dodal. Zrazu somnevedela, ako na túto situáciu reagovať. Môj mozog
to odmietal spracovať. „Majú pre neho srdce, srdce,“ opakovala som si v mysli
stále dokola.
Samozrejme, bola som šťastná, no i plná obáv. Toto nie je situácia, ktorú
zažívate bežne. Dokonca somani nepoznala nikoho, kto by túto operáciu už
mal úspešne za sebou. Zmätenosť, to je to správne slovo, vyjadrujúce to, čo sa
v tej chvíli odohrávalo. Oči mi zrazu zaplavili slzy a ja som sa zmohla len na
tuhé objatie. „Drž sa a skoro sa nám vráť!“ povedala som ticho cez stiahnuté
hrdlo. Pomaly som vyšla hore schodmi do svojej izby. Zrazu sami vôbec
nechcelo spať. Posadila som sa ku oknu a odostrela žalúzie. Iba som tam tak
čakala a dívala sa von do tmy. V hlave mi prúdilomnožstvomyšlienok a otázok.
„Čo ak sa niečo stane? Čo ak nastanú nejaké komplikácie? Čo ak ockovo telo
to srdce neprijme? Čo ak?“ V tej chvíli mi napadalo všetkomožné i nemožné.
„Musím veriť,“ zašepkala som si nakoniec sama pre seba. Zbadala som červeno-
modré svetlá prichádzajúceho vozidla k nášmu domu. Zazrela som siluetu
ockovej postavy, začula zabuchnutie dverí bieleho auta, sanitka sa pohla preč.
Na druhý deň akoby u nás zastal čas. Každučkáminúta bola priamnekonečná.
Najbližšia rodina spolu s nami čakala pri telefóne na najnovšie informácie. Keď
telefón konečne zazvonil, iba sme si vymenili ustráchané pohľady. „Operácia sa
podarila,“ povedala pokorne mamina po chvíli a na tvári sa jej zjavil ten dlho
očakávaný úsmev. V priebehu pár minút sme úžasnou správou rozveseľovali
najbližšiu rodinu. Na ten pocit nikdy nezabudnem. Akoby po nekonečne dlhých
upršaných dňoch vykuklo spodmrakov slnko. Mala som chuť sa smiať i plakať
od radosti zároveň.
Po pár dňoch, kritických a plných neistoty, sa námprvýkrát ozval v telefóne. Jeho
hlas znel unavene, vysilene, no pre nás bol ako balzamna dušu. Tešili sme sa
z každého pokroku, z každého ďalšieho prejdeného schodu na ceste za zdravím.
A keď somho po pár týždňoch konečne uvidela, netúžila sompo ničom inom,
iba ho s láskou tuho objať a už nikdy nepustiť. No nebola som jediná.
Bolo krásne vnímať zrazu toľko šťastia. Vidieť tú radosť v tvári maminy, keď sa
jej znovu vrátil milovaný manžel amne spolu s bratmi najlepší ocko. A to vám
určite nemusímopisovať tú radosť, keď sa nám konečne vrátil domov. Znovu
sme boli jedna veľká šťastná rodina. V takej úžasnej rodine je totiž najlepšie
to, že tu nikdy nie je núdza o lásku a vzájomnú oporu. A kdekoľvek ste, vždy sa
môžete vrátiť s pocitom, že sa na vás tešia ľudia, ktorí vás nekonečne ľúbia.
1...,30,31,32,33,34,35,36,37,38,39 41,42,43,44,45,46,47,48,49,50,...58