[42]
Príbeh srdca môjho ocka
Srdce, latinsky cor, je nepárový dutý svalový orgán uložený v hrudnej dutine,
zložený z predsiení a komôr, ktorý slúži ako pumpa na rozvoz krvi po celom tele.
Toľko z učebnice biológie.
Srdce dokáže zahorieť láskou, je možné ho zlomiť, dočítate sa v románoch. No
skutočnosť, že je možné ho vymeniť, opisuje len pár odborných lekárskych kníh.
Verte však, že nič, čo sa v nich dočítate, sa nevyrovná tomu, čo píše sám život.
Mala som vtedy 15 rokov. Ocko nevládal dýchať, kašľal. Vyzeralo to ako
bežná chrípka, zápal priedušiek. Nakoniec skončil v nemocnici, kde sa však
potvrdila úplne iná diagnóza. Srdcové zlyhávanie pri idiopatickej dilatačnej
kardiomyopatii. Srdiečko z neznámych príčin zrazu pracovalo len na 50
percent. Do dvoch týždňov sa stav ešte skomplikoval cievnoumozgovou
príhodou spôsobenou zrazeninou, čo sa vytvorila na vnútorných stenách slabo
fungujúceho srdca. Rehabilitácie, lieky na zníženie zrážanlivosti krvi, lieky na
podporu funkcie srdca, na podporu vylučovania tekutín a z môjho dovtedy
zdravého, hyperaktívneho ocka sa za jedno leto stal kardiologický pacient.
Nie je celkom isté, čo bolo zamojím rozhodnutím ísť študovať medicínu. Či sny
malého dievčatka, ktoré s detskou lekárničkou ošetrovalo bábiky, či moja túžba
po objasnení toho, ako to celé v našom tele funguje, či očakávania rodiny, že
ako lekárka budem vedieť pomôcť aj im, mojimnajbližším. Možno z každého
tak trochu.
Čas bežal a ockov stav sa pomaly, ale isto, z roka na rok zhoršoval. Najprv
bol obmedzený len pri namáhavejších činnostiach, neskôr si už ani len
nezašnuroval topánky bez toho, aby sa nezadýchal. Nechuť do jedla, opuchy
nôh, nočný kašeľ, modré pery, sivastá koža, večne studené ruky a nohy, modriny
po každodenných podkožných injekciách na zníženie zrážanlivosti krvi.
Pohľad, z ktorého jedného dňa sršala nádej a ďalší deň zúfalstvo. Ubíjajúce
pobyty v nemocnici, keď už ani lieky nezvládali nápor tekutiny, ktorú srdiečko
ako kaziaca sa pumpa nevládalo prečerpať. Na oslave svojich štyridsiatych
narodenín už neveril, že sa dožije ďalšieho okrúhleho výročia. Pomaly, ale isto,
to vzdávali obaja –môj ocko, aj jeho srdce. Ostávala len jedinámalá šanca.
Bola som vo štvrtom ročníku štúdiamedicíny, dva týždne pred skúškou
z rádiológie. Práve som vychádzala zo študovne lekárskej knižnice, keďmi
zatelefonovalamamka, že predmalou chvíľou u nás doma zazvonil mobilný
telefónmôjho ocka. Môj „antimobilný“ ockomal telefón len za jednýmúčelom
– byť dostupný kdekoľvek a kedykoľvek, keď „to príde“. Chvíľa, keď budúmať
preňho vhodného darcu srdca na transplantáciu.
Pamätám si, že mi vytryskli slzy, keď som zložila telefón. Slzy šťastia? Strachu?
Vymenila by som všetky svoje medicínske znalosti problematiky za trochu
laickej nevedomosti a slepej viery. Celých tých osemhodín sombola v duchu
s nímna operačnej sále, kde práve prichádzal o svoje choré srdce a získaval
nové. A podarilo sa. Ufff. No ja som viac ako ktokoľvek iný z mojich blízkych
vedela, že ešte nie je dobojované. Keď sme ho ako najbližšia rodinamohli vidieť
prvý raz, skoro somho nespoznala. Stratil ten sivasto-žltý nádych kože, modré
pery a nos a studené ruky pacienta chronicky chorého na srdce. Pre zmenu bol
dosť opuchnutý z vedľajších účinkov liekov, ktoré musel užívať na začiatku vo
vysokých dávkach, aby jeho telo nové srdce neodmietlo. Ale bol tu! A znovu sa
po rokoch usmieval. Zas mal toľko chuti do života, toľko plánov.
Nikdy z neho nebol viac poslušný pacient, ako tie prvé mesiace po operácii.
Svedomito dodržiaval všetky príkazy lekárov a tešil sa z každého pokroku.
Amy, celá rodina, s ním. A čas bežal. To, v čo si netrúfol už ani dúfať, samu
plnilo. Opäť mohol pracovať na záhradke, bicyklovať. Dokonca začal spievať
1...,32,33,34,35,36,37,38,39,40,41 43,44,45,46,47,48,49,50,51,52,...58