P R O G L A S 69 prevzaté z cyrilského prepisu Proglasu do latinky v ãe‰tine (v knihe SlovesnosÈ a kultúrny jazyk Veºkej Moravy i v knihe Z tvorby solúnskych bratov a ich Ïiakov) nahrádzame podºa ich skutoãnej v˘slovnosti ako dvojhlásku „ie“. Oporu pre to máme uÏ aj u Jána Hollého, autora eposu CIRILLO-METODIADA a ÎIVOTOPISU SV. CIRILLA A METÓDA. V tomto spise cituje nápis z tzv. „SVÄTO·TEFANSKÉHO ME·CA“ so staroslovienskym textom v cyrilike. Prvú ãasÈ tohto textu prevzal z Hollého prepisu i ìal‰í veºk˘ ospevovateº na‰ich vierozvestov, Pavol Országh Hviezdoslav, do svojej veºbásne ÎALM NA TISÍCROâNÚ PAMIATKU VIEROZVESTOV SV. CYRILA A METODEJA. PoloÏil ju na záver celej skladby, ako jej posledn˘ ver‰: „Budi Gospodi milosÈ Tvoja na nás nynie i ve vieki !“ Teda nie „nynû“ – ani nie „vûky“ s „û“, ale v oboch prípadoch s dvojhláskou „ie“ a dokonca e‰te i s mäkk˘m „i“ na konci slova „vieki“, presne tak, ako to má Holl˘ vo svojom prepise do bernolákovãiny, ktorá ypsilon (tvrdé y) nepouÏívala. âitateºa skutoãného skvostu slovenskej poézie moÏno zaujme, Ïe Hviezdoslav ‰esÈslabiãn˘ záver tohto citátu („nynie i ve vieki“) urobí normou pre záver v‰etk˘ch 194 ver‰ov (s v˘nimkou dvoch) tejto skladby, napodobÀujúcich Ïalmov˘ verset, v ktorom poãet slabík sa pohybuje od 12 slabík (dvojnásobného poãtu slabík tejto ‰esÈslabiãnej ver‰ovej klauzuly) aÏ do 23 slabík, teda takmer do dvojnásobku najtypickej‰ieho ver‰a ºudovej piesne, ãiÏe dvanásÈslabiãníka s prestávkou po 6 slabike, ale nikdy tento poãet slabík neprekroãí (to by boli uÏ dva ver‰e)! Akoby priamo zo staroslovienskej poézie chcel Hviezdoslav vyvodiÈ najãastej‰í ver‰ ºudovej i ‰túrovskej poézie. Uveìme si príklad z ªudovíta ·túra, z jeho poná‰ky na pieseÀ NITRA, MILÁ NITRA: DùVÍN, MIL¯ DùVÍN HRADE OSIRAL¯, POVùZÎE NÁM, KEDY TVOJE HRADBY STÁLY? ª. ·túr, POMNùNKY DùVÍNA (Nápûv: Nitra, milá Nitra) VráÈme sa v‰ak k jerom: hoci obidva sú vo v˘slovnosti iba „polosamohláskami“, vo ver‰och Proglasu majú plnú slabiãnú platnosÈ, vstupujú vÏdy do poãtu slabík celého ver‰a. Plnia v Àom podobnú úlohu, akú má vo francúzskom ver‰i tzv. „e muet“, nemé e. Pokiaº ide o staroslovienske nosovky „eN“ a „oN“, opú‰Èame francúzsky „prepis“ s tzv. „cédille“, s kolmicou a z nej vychodiacou ãiarkou pod príslu‰nou samohláskou, a nosovkovosÈ takejto samohlásky naznaãujeme veºk˘m písmenom „N“ za Àou. Hlaholské písmo, ako moÏno vidieÈ z obrázku, je naozaj prekrásnym ornamentom. Súãasn˘ veºk˘ básnik Milan Rúfus, autor veºkolepej básne ËALEKÁ TVÁR (In: CYRILOMETODSKÉ SVIATKY SLOVENSKÉHO PÍSOMNÍCTVA A KULTÚRY, Bratislava 1998. Zostavil Milan Ferko. S. 30 - 31), naz˘va hlaholské písmo „nebesk˘mi mravcami“ (bliωie o tom v zborníku CESTY A OZVENY DIELA MILANA RÚFUSA. Zostavil Viliam J. Gruska. Bratislava 1993. S. 86). Nie náhodou púta, a nie iba pevcov, ten „malebn˘ div“, variujúci – ako po âernochvostovi (·tefan Vraga‰, CYRILOMETODSKÉ DEDIâSTVO V NÁBOÎENSKOM NÁRODNOM A KULTÚRNOM ÎIVOTE SLOVÁKOV. Bratislava 1991. S. 31) potvrdzujú Pauliny, Habov‰tiaková-Kro‰láková, Vraga‰, Va‰ica i ìal‰í bádatelia – tri základné znaky, a to: KRÍÎ, znak, v ktorom uÏ cisár Kon‰tantín Veºk˘ dostal prísºub, Ïe v tomto znamení zvíÈazí; KRUH ako symbol boÏstva, ktoré nemá zaãiatku ani konca; TROJUHOLNÍK, dodnes pouÏívan˘ v kostoloch ako symbol Najsv. TROJICE.
RkJQdWJsaXNoZXIy MTYxNjU3OA==