Zo záhrobia

Zo záhrobiaKniha Zo záhrobia

(rýmované lomcovanie) od Ante Malanuita

ISBN  978-80-89171-83-5

Vyšla ako 105. publikácia vydavateľstva Herba

Nepredajné


Nesiem zvyšky tela do útrob mdlôb,
zlomené sú, vyšťavené, bez zásob,
naschvál sa vyškieram a tvárim sa vecne,
ako keby som mal žiť večne, čo je nebezpečné.
Je prirodzené vytratiť sa zo Slzavého údolia,
horizonty mdlého bytia nech sa naplnia,
bieda je mrieť nebadane v plnej sile,
ťažko súdiť, čo je na príčine.
Každý chce byť na konci
ľutovaný, pochopený, obklopený
množstvom uplakaných očí,
do záhrobia poberať sa na lesklom čiernom koči -
takto si to predstavujem teraz,
keď sa ešte premávam  sem a tam...
Ani som sa nenazdal a už umieram...
zo záhrobia súhrnnú správu asi nepodám.

Ani kvapku, ani šluk,
ani pohľad, ani zvuk,
ani záver na začiatok –
nikomu už ani muk!
Ani dúšok z cudzích rúk...

Cesta odnikadiaľ nikam
a ja sa mykám.
Mykaním sa mi uľaví,
nesmrteľnosť sa odplaví
a ja sa zamykám
v záhrobnom chotári
a navždy unikám
do temnej žihľavy.

Už viackrát som na ňu natrafil
v poslednom čase na tomto svete,
hoci som mŕtvy a som tu len na výlete,
stihol som sa zapliesť do márnych vyznaní.

Teraz aj ona vyhýba sa mi,
ako kedysi pozerá sa iným smerom,
nezavadí o mňa zrakom, ani vierou,
nie som pre ňu sladký, ani slaný.

Ak ju stretnem ešte raz, už ju oslovím,
znova sa dáme nezáväzne dohromady,
aspoň na chvíľu precítim života vnady,
aj keď patrím k zabudnutým zomrelým.

Ležím tu sám – telo bez duše,
vedľa mňa ďalšie schránky bez poznámky,
vyprázdnené sú, majú vylomené zámky,
samota nám zohrieva naše vankúše.

Dovlieklo ma sem moje telo,
vlastne už neviem, kto som,
sám na seba hľadím úkosom -
prázdne telo, ktoré zosmutnelo.

Telo postupne rozpadáva sa mi,
duša rozletela sa na všetky strany,
duša bola krehká so svojimi snami -
do neznáma zmizla z mojich holých dlaní.

Ležíme si tu všakovakí kostlivci,
občas sa zdvihne jedna kosť a potom druhá,
nezadržateľne dožadujeme sa temnej lávy,
ani tu, v záhrobí, nie sme masa, ale jedinci.

Vidím Traviča, Rudolfa a v diaľke otca H. -
nie sú oblečení a nie sú ani nahí,
len si tak vŕzgajú, dobiedzajú druh do druha,
hlásim sa k nim, hoci som len bezfarebná dúha.

Končíme všetci na jednej kope, láva čerňou nás zaliala,
nepoznáme miesto, nepoznáme stupeň,
otázky aj odpovede sú nekonečne hlúpe
a zabáva nás len cnostná dáma Diana.

Občas vylezieme zo svojich hrobiek,
bezmocní, bezradní, ako všetci ostatní,
ako najmladší musím im pomôcť s kosťami -
nevieme nič, strácame sa do malých bodiek.