Plnosť

PlnosťZbierka od Vilago Vega s názvom Plnosť.

ISBN  978-80-89171-75-0

Vyšla ako 97. publikácia vydavateľstva Herba

Nepredajné


. . .

Plnosť

Znie, ani nie zle,
sen zo sna smie,
sen bez sna nie -
snivou silou tlie.

Tak chcela, tak chcel,
ten sen nevyšiel -
bez spojenia duší
niet spojenia tiel.

Dúfam, že ešte začujem
jej plachý smiech,
zopár vzdychov, zopár viet -
viac nemôžem chcieť...


 

Dno

Z dňa sú dva, z dna sotva
sa zdvihneš, už ťa znova má.
Z týždňa sú tri
a plynú dni, schvátili ťa sny
na druhej strane tmy,
tam, kde nie sú žiadne hry.
Vypínam a zapínam
hlúpostí príval,
taký som býval
a nakoniec nič –
nevrlý signál a holý gýč.
Som zamračené slnko,
krútim sa všetkými smermi,
v záhradách podzámku
zložil som poznámku
ma adresu rosy,
čo ju zlosyn 
večer skosil.
Každý deň začínať znova
skôr, ako skončiť,
a neskončiť, len skočiť
z ničoho nič do tmy,
keď týždne sú tri
a potom mesiace, roky,
miznúce na dne stoky.


 

Emily

Ešte som Ťa ani nečítal
a už ma zaujímaš, Emily,
tak, ako kedysi Lautréamont.
Podľahol som poetickým snom
a moja predstavivosť privoláva
obrazové básne. Žasnem!

Už som Ťa čítal, Emily,
ešte som však nepochopil.
Budem sa veľmi snažiť
a budem si Ťa vážiť – 
biele šaty, bolestné verše,
duša sužovaná plachosťou.
Čo všetko môžem zažiť,
ponorený do Tvojich slov?


 

Slzy milosti

Bránim sa obrazu zblíženia sa s ňou
v tejto chvíli dlhodobo jedinou,
neubránim sa – moje srdce jasá,
moja duša blúdi temnotou.
Nebráni sa stretnutiu so mnou,
je z iného cesta, netuší,
alebo aj, unáša sa voľnosťou.
Moje trápenia nepohnú jej mysľou,
neuhádla, v koho je područí,
hlavou jej pochybnosť zabzučí,
hovorí o nej – trpkej a bôľnej,
za ňou odmietam vydať sa na lov.
Nie, viac nebudem ju vábiť,
neurobím krok smerom k jej putám,
ani slzy milosti, ani nič
ma viac k nej nepripúta.
Hlavu skláňam, mlčím, ničím sa,
ona nič, len ma tajne láka,
možno, že zvedavo čaká -
žiadnu milosť mi však neponúka.


 

Trepotavé krídla

Je ľahšie znášať konkrétnu bolesť
ako ničiť sa abstraktným trápením,
keď noc volá svojim temným kvílením,
tajomné vlny sa môžu ku mne zviezť,
ozvenou prebúdza ma nárek príšerný,
v spiacich ušiach ožívajú démoni,
nervózne signály vysiela do rannej tmy
netopierích krídiel trepotavá zvesť.
Križujú oblohu ako krátke blesky,
ako osudu neprajného tresky,
poslovia zo vzdialenej hviezdy,
a rovno v mojej hlave chystajú des,
zabárajú sa do mozgu ako strely z pekiel
v časoch lietajúcich metiel,
chrlia nepokoja premyslenú lesť
a dávia vzduchom ostošesť,
a kľajú a lejú síru a kvílivo sa smejú,
ba rehocú, konkrétnej bolesti udicu
k druhom svojim radostne donesú.
Trpkosť spaľujú, čerta na stenu maľujú
a hmýria sa okolo nevinnej obete –
obludy neviditeľné a nesväté.


 

Staré rany

Smrteľne zamilovaná, ochrnutá láskou,
v duši máš len mňa s výplatnou páskou -
konečne si rozumieme,
stačí pohľad, dotyk, vnem,
za tvoju lásku nenávisti ďakujem,
míňajúc sa v mase nemej,
obnažujem si rany staré
tvojou soľou a popolom zasypané.
Rovnako, ako kedykoľvek predtým,
bezohľadne, vášnivo a nevedomky,
v tvojich slovách počujem len zlomky
piesní, tiesní, plesní -
meníš sa, stále iná si,
každá zmena ma znova dorazí,
neverím, že sa mi len nesní.
V tme bláznivej samoty
pokúšam sa ťa dolapiť,
aby som nemusel písať,
len tak tváril by som sa.
Napĺňaním zúfalých činov,
bez výdavkov aj bez príjmov,
tvoje roztrasené dlane
zaplním povrchnou poéziou.


 

Milostná báseň

Znova prepukla oná choroba v duši i v srdci
a niekde hlboko vnútri havranie vlasy
zjavili sa, vypaľujúc ohnivé strely.
Pripojila sa švihom k druhej deve
a zliali sa v obraz jeden -
dievča a kôň s dlhou hrivou,
a ona vie, ona vie a pritom netuší,
že ten kôň očervenel až po uši.
Hladká mu srsť – vraj zviera,
ale jemu hrdlo zviera,
ožil sústrasťou, básňou sa predieral.
Je váhavý, ale stále kráča
za svojou predstavou vášne
a ona sa tvári, že sa ešte nepozbieral.
Na kolená by klesol,
oblohou by sa niesol, hlavou by zablúdil
na jej hruď, a nie a nie na ňu zabudnúť.
Ona odchádza a usmieva sa,
a on sa trasie ako ranené vtáča
a jej sa páčil jeho smiech
a myslia na spoločný hriech.
Zmizlo jedno dievča, zmizlo druhé
a vybledli farby na vzdialenej dúhe,
až nakoniec v tmavej maštali
zostal stáť celý zlámaný,
bolestivo nocou kvílil,
keď zjavili mu smutné víly,
že nikdy nenaplní jej predstavy.


 

Až výsmech

Pridlho som sa prispôsoboval,
až som sa poddal: musím sa odvrátiť,
zanechať, vybočiť, musím musieť.
Keď sa rozkladám, dušu mi trhá,
na korisť plynutia hádžem sieť –
čas beží, lieta, vystrája
a ja s ním dvojicu vytváram,
šľahám vetrom z opačného konca,
nadúvam sa, vyzliekam tmu,
prehrávam, vtrhávam dnu -
rýchlik, piknik a šmyk!
Zahýbam za roh, lámem si paroh,
odpadávam od bolesti,
som bledý ako tvaroh,
žiadna sláva si ma nectí,
na pozornosť nemám nárok -
som len falošný kúzelník.
Keď sa zvítam, tak len opatrne,
lebo nevedno, kto, kedy a s kým,
pokiaľ vyjdú ranné zore,
vždy sa rýchlo rozlúčim.
Zalamujem rukami, straším iných mukami,
vyvolávam zdanie, že som stále na dne.
Sťa bohorovný jedinec
skladám verše lenivé,
všetko je mi na vine,
stále plynie čas, dookola, znova a zas,
zameriavam sa na kvas z mäsa más,
nie som nikto – a ani nikdy nebudem.


 

Veselosť

Očakáva odo mňa veselšie naplnenie snov -
ja som sa snažil mlčať a ona sa zahalila tmou,
povstala, vzniesla sa a ožila nádejou,
ešte stále nedokázala byť sama sebou
a ja som ešte stále nebol s ňou.
Kedysi mala mňa, ale ja som nemal ju -
ten čas znamenal v jej očiach jas,
ale v mojich predstavoval hmlu -
ocitli sme sa v zajatí vlastných pút.

Veselosť je tu: smejem sa, drahá,
z toľkého blaha, smejem sa vďačne,
všetko je vláčne, smejem sa pre teba
aj keď to netreba, smejem sa večne
pri každej slečne, ty si však jediná,
s ktorou chcem ísť do kina, lebo
pravda je taká, že je všelijaká
a ja len pre teba by som žil
bez svetla, bez nehy a omínania,
pre teba by som veršoval vyznania,
len ty a ja budeme sedieť navždy
po vykonaní vzájomnej rituálnej vraždy.


 

Hladina

Na búrnej hladine plávajú kvety,
rozpačito zakrývajú radosť,
zvieravého vzrušenia nános,
blankytom duša bojazlivo svieti.

Boli sme na výslní, moji bratia a ja,
kráse holdujúc, vábili sme ju,
devu skvostnú a blahosklonnú,
ktorá s výberom dlho otáľa.

Nakoniec zostal som sám
a bratia pobrali sa inými smermi,
deva švárna nebuchla dvermi,
vedno sme vzhliadli k nebesiam.

Prebehla cezo mňa ako cez tieň,
za iným vydala sa volaním,
vyššej sily stal som sa mím,
oddala sa pokoju kláštorných stien.

Pokojná zostala hladina bez kvetov,
radosť zmenila sa na pokoru,
vierou ubránila si dušu odbojnú,
a mňa prúd hriešnosti zmietol.


 

Nádej

Čo je za horizontmi snov a povinností,
keď sa všetky vášne vyzúria do sýtosti?
Je tam ešte niečo, alebo už nie?
Sú vôbec horizonty niečím zvrásnené?
Len sa tak prevaľuje balast vnímania,
prežívajúc bytie, len blaho vyznávam,
na smrť sa zdráham, v prázdnote plávam,
nedokážem posúdiť súdnosť cudzích snení
a svoje vlastné nechávam miznúť v tieni.
Zrazu všetko svitne a stemnie znova
a medzitým dážď, ktorý neprestáva,
vodnou stenou zmytá zášť koná,
nádej je vydaná hrôze napospas,
v strnulý úškrn radosť sa mení,
nenaplnená túžba omýva brehy.


 

Potulka

Vravela, že práve nemá v hlave
žiadny pocit istoty, ani silu na úsmev,
aby som sa vzdal a možno ju prejde hnev,
vraj radšej mlčme, netárajme márne.

Bez tieňa plazila sa úzkymi ulicami
a ja po jej boku ako šašo planý.
Kto z nás dvoch bol zahataný snami?
Už nevládzem vliecť sa za ňou odmeraný.

Na námestí prebiehali mestské boje
a ona pozastavila sa na chvíľu,
fascinovaná nerozhodnosťou davu,
stratila sa navždy na nočnom obzore.

Tá bezmocnosť, tá hrôza, to riešenie,
čo neustále núti k návratu,
ako čmeliak vraciam sa k bodliaku,
ktorý mi nanovo prepichne srdce choré.

Nemienim, neverím, vyvieram,
výbuchom prázdnoty prechádzam do útoku,
pohrebným krokom vymetal som stoku
a moje dno ma pred smrťou zapiera.


 

Voľnosť

Ako je dobre občas večer,
keď vonku prší a život sa zastaví
vo svojich drvivých úderoch a ty
si môžeš naplno vychutnať tieseň,
štopkajúc trhavej noci záplaty.
Tras sa a nechaj triasť sa –
nič nenarobíš s vlastnou malosťou,
pochmúrna pieseň pripláva s polnocou,
rozmáha sa živelnosť bitých,
pravovernej výbušnosti
zlosti kostí na výsosti,
zádušných mačiek kvílenie
vyzve ťa na zmierenie
s mľandravým smrteľným bytím,
máš sedem pokusov –
neznič si nič a znič si!