Strana 12 z 13
Potulka
Vravela, že práve nemá v hlave
žiadny pocit istoty, ani silu na úsmev,
aby som sa vzdal a možno ju prejde hnev,
vraj radšej mlčme, netárajme márne.
Bez tieňa plazila sa úzkymi ulicami
a ja po jej boku ako šašo planý.
Kto z nás dvoch bol zahataný snami?
Už nevládzem vliecť sa za ňou odmeraný.
Na námestí prebiehali mestské boje
a ona pozastavila sa na chvíľu,
fascinovaná nerozhodnosťou davu,
stratila sa navždy na nočnom obzore.
Tá bezmocnosť, tá hrôza, to riešenie,
čo neustále núti k návratu,
ako čmeliak vraciam sa k bodliaku,
ktorý mi nanovo prepichne srdce choré.
Nemienim, neverím, vyvieram,
výbuchom prázdnoty prechádzam do útoku,
pohrebným krokom vymetal som stoku
a moje dno ma pred smrťou zapiera.
